Niečo

Viac o knihe

Mal som dnes chuť zahrať si karty. Odkedy som sa nasťahoval do tohto mesta, ľudia akoby sa mi vyhýbali. Nepovedal som im o sebe veľa, nepovedal som im to, čo chcú počuť. Nepovedal som im o sebe v podstate nič. V base som sa doučil všetkému, čo som potreboval. Vonku by som nemal čas venovať sa týmto veciam. Prechádzal som sa večerným mestom. Hľadal som partiu, s ktorou by som si tie karty zahral. Toto mesto bolo legendou medzi kartármi. Hranie však bolo zakázané. V salónikoch, v miestnych podnikoch, sa vraj takéto hry hrávajú. V tichosti. Potreboval som si ešte predtým uľaviť, tak som zašiel do nejakého neosvetleného dvora. Bol to skôr prechod z vedľajšej ulice na hlavnú. ,,Hľadáme tretieho k stolu, cudzinec.“ Ktosi stál za mnou, keď som vytiahol zips ku kovovému gombíku. ,,Máte dosť peňazí, páni?“ Vedel som, že som natrafil na tých pravých. ,,Máte dosť odvahy?“ Počul som hlas, ale nevidel nikoho. Ten chlapík potom vyšiel z tmy. Mesiac bol v splne, chlapa nádherne osvietil. Jeho tieň bol štíhly, v tej tmavej uličke však stál lilipután! Všimol som si hru svetla. Vedel som, že slnko v zime tieň natiahne, no nikdy som sa nezamýšľal nad tým, že mesiac v lete urobí to isté...