Dana Gálová Knihy

Spisovatel Sándor Márai se deníkovým zápiskům věnoval po celou druhou polovinu svého života. V prvním svazku Deníků, vydaném poprvé už roku 1946, zachytil autor atmosféru válečných let 1943–1944; své názory a myšlenky vztahující se na tehdejší dění vyslovuje s nemilosrdnou upřímností. Válka jen posílila jeho přesvědčení, že staré Evropě byla zasazena smrtelná rána, a je nutno si klást otázku, jak velkou část tradičních hodnot hodlá nová budoucnost akceptovat. Ke zkoumání této otázky v zrcadle aktuálních událostí mu přišla i později vhod deníková forma. Máraiho Deníky jsou od počátku koncipovány jako texty určené k vydání a tvoří jakési románové pásmo bez předem stanoveného konce, mozaiku bezprostředních zážitků komentovaných jakoby nezúčastněným pozorovatelem.

Ak si položíme otázku, či Ištván Bibó bol kresťanskodemokratickým, alebo liberálnym mysliteľom, odpoveď môže znieť iba tak, že bol aj tým aj tým. Navyše v takej forme originálnej syntézy, pre ktorú v dejinách ideí iných európskych krajín neexistuje príklad. Táto Bibóva syntéza je dočista pôvodný fenomén, či ho už porovnávame so západoeurópskymi, či východoeurópskymi príkladmi. Hovoríme o syntéze, a nie o synkretizme, čiže o princípoch založených z relatívne heterogénnych prvkov. Podrobnosti

Zrod a taje hudby. Co všechno vydává zvuky? Co je ticho? Co je vnitřní sluch? Síla zvuku, hluboké a vysoké tóny, to všechno patří k hudbě. Co je rytmus a jak jej zapisujeme? Co je melodie?

Máraiho Kniha byliniek (Füves könyv, 1943, prvé vydanie v slovenčine Kalligram 2001) sa teší veľkej čitateľskej obľube. Obsahuje početné maximy, vtipné, a pritom veľmi triezve, nemilosrdné postrehy či akési stručné a jadrné záznamy životnej skúsenosti. Je to v podstate kniha zápiskov, ktorá by mohla zaujať dôstojné miesto medzi spismi Marka Aurelia, Senecu, Montaigna či Lao-ceho. Toto útle a nevtieravé dielko Sándora Máraiho chce byť vlastne spoľahlivým, múdrym a zrozumiteľným spoločníkom do chvíľ pohody i nečasu. Napriek tomu, že je záznamom autorovho náhľadu na život, nemožno v ňom hľadať ucelený, prísne sformulovaný filozofický systém. Možno práve v tom spočíva jeho najväčšie čaro. A ešte azda v tom, že v originálnej podobe sprístupňuje myšlienkový fundament jedného monumentálneho životného diela.

Román nositeľa Nobelovej ceny za literatúru za rok 2002 je historickou analýzou vyhroteného, o smrteľnú presnosť sa usilujúceho vedomia. Spoveď hlavného hrdinu má formu kaddiša, židovskej modlitby za mŕtvych, v tomto prípade za dieťa, ktoré nie je ochotný splodiť do sveta, aký pripustil Auschwitz.

Podnetom pre napísanie knihy Pomocné slovesá srdca bola smrť autorovej matky. Ako viacerí pred ním, aj Esterházy sa v mučivých chvíľach po smrti najbližšej bytosti pýta, ako sa vyrovnať s hlboko osobnou, no zároveň aj pre všetkých ľudí spoločnou skúsenosťou. Ako naznačuje podnázov knihy (Úvod do krásnej literatúry), prežívanú a intenzívne vnímanú hranicu medzi privátnym a nadosobným sa rozhodol spracovať prostredníctvom zrkadlenia vlastnej skúsenosti v textoch autorov svetovej literatúry. Prirodzene, text charakterizuje typická spisovateľova hravosť, striedanie rozprávačských perspektív, groteskný zorný uhol, čierny humor, kyprá metaforika, majstrovské narábanie s citáciami, parafrázou či hyperbolou.