Jan Kvapil Knihy

Andrej Belyj (1880–1934) je jednou z najpozoruhodnejších a najuniverzálnejších osobností ruskej literatúry prvej tretiny 20. storočia. V jeho rozsiahlom literárnom odkaze je zastúpená tak poézia a próza, ako aj publicistika a literárnovedná reflexia. Ako literárny teoretik Belyj zaviedol celý rad dodnes používaných literárnovedných termínov. Je napríklad autorom základnej verzologickej dichotómie rytmus/metrum, ktorú neskôr rozpracovali ruskí formalisti. Ako prozaik sa Belyj preslávil najmä experimentálnou prózou Peterburg, ktorá mu priniesla označenie ruský Joyce. Ako básnik je Belyj zaraďovaný do tzv. druhej vlny ruského symbolizmu, teda medzi ruských básnikov, ktorí vstúpili do literatúry začiatkom 20. storočia. Keďže symbolistickú poéziu nielen tvoril, ale o nej aj teoreticky uvažoval, hovorí sa o ňom i ako o ideológovi ruského básnického symbolizmu. Veľká časť jeho tvorby je ovplyvnená tzv. antropozofizmom. Belyj väčšmi ako jeho súčasníci experimentoval s jazykom a s prozodickou organizáciou básní. Vytvoril pomerne široké básnické dielo (okrem kratších básní písal aj poémy), v ktorom osobitné miesto zaujímajú tri zbierky: Zlato v azúre, Popol a Urna.

Na počátku stvořil Arnold Maggii... Vystoupila z počítačové krajiny virtuální reality. Arnold, její programátor a stvořitel, dal Maggii paměť, tělo a nakonec i vlastní vědomí. A Arnold viděl, že je dobrá... Maggie mu byla dokonalým společníkem, výtvorem jeho geniální posedlosti. Nádherná i nevinná, loajální i silná, Maggie měla vše, co Arnold od ženy vyžadoval. Pak ochutnala ze zakázaného stromu... Odloučena od svého stvořitele je Maggie nucena přežívat sama. Naučit se více, než kdy Arnold plánoval. Najít sama sebe. Nyní se musí rozhodnout, jestli je pouze shlukem mikročipů, který vznikl pro Arnoldovo potěšení... nebo nezávislou osobností.

Druhá z řady učebnic dále rozvíjí návyky a dovednosti, které se žák naučil při práci s Flautoškolou 1.