Orhan Pamuk Poradie kníh

Apríl 1900 východná časť Stredozemného mora. Na ostrove Mingéria medzi Krétou a Cyprom, v dvadsiatej deviatej provincii Osmanskej ríše, už celé stáročia žijú v ustavičnom napätí pravoslávni Gréci a moslimovia. Po vypuknutí moru hrozí, že sa na ostrove začne povstanie. Nikto nevie, kto chorobu dovliekol, či pútnici cestou späť z Mekkyalebo obchodníci na lodiach z Alexandrie. Osmanský sultán Abdülhamid II. vyšle na Mingériu svojho najväčšieho odborníka na epidémie – pravoslávneho kresťana. No niektorí obyvatelia hodnovernosť lekárových opatrení tvrdohlavo popierajú. Mor sa rýchlo šíri a schyľuje sa k najhoršiemu – aj k vražde.

Desiaty Pamukov román je ako matematický vzorec, v ktorom sú niekoľkými symbolmi vyjadrené všetky – často aj protichodné – sily formujúce súčasné Turecko: tradícia a modernosť, náboženstvo a ateizmus, stret generácií, vzťah Východu a Západu, ale aj umenia a reality. Na pustej plošine za malým mestečkom kope majster studniar so svojím učňom studňu. Vodu sa im nedarí nájsť, zato medzi mužmi vznikne otcovsko-synovský vzťah, aký ani jeden z nich predtým nepoznal. Lenže v neďalekom mestečku, v ktorom trávia večery, chlapec objaví niečo, čomu nevie odolať – krásnu červenovlasú ženu, herečku kočovného divadla. Mládenec nemá pokoja a pri kopaní studne spôsobí nešťastie, ktoré poznačí celý jeho život.

Keď Mevlut ešte ako chlapec príde do Istanbulu, starobylé mesto sa rýchlo stráca a nahrádza ho nové mesto, ktoré ho uchváti. Tak ako jeho otec, aj on sa stane pouličným predavačom bozy a dúfa, že jedného dňa zbohatne. No zdá sa, že šťastie nie je na jeho strane. Tri roky píše ľúbostné listy dievčaťu, ktoré videl iba raz. Dievčina napokon súhlasí, že s ním utečie, a milenci sa stretnú v noci. No keď sa rozbehnú na vlak, Mevlut si uvedomí, že ho oklamali a že uteká s niekým celkom iným.

Román Tichý dom dostal francúzsku cenu Prix de la Decouverte Européene. Literárni fajšnmekri si pri jeho čítaní určite prídu na svoje. Dej zasadil Orhan Pamuk do svojej domoviny, Turecka. Deväťdesiatročná vdova a pravoverná moslimka Fatma čaká vo svojom dome v Džennethisare na návštevu vnúčat. Spoločnosť jej robí sluha Redžep, nemanželský syn jej nebohého manžela a trpaslík, čo sa o ňu stará, keďže Fatma je takmer úplne pripútaná na lôžko. Starena sa nevie dočkať vnúčat, hoci jej veľa radosti neprinášajú. Podľa nej sú nakazené modernosťou, ateizmom a hriešnosťou. Najstarší vnuk Faruk, historik, pochybuje o tom, že udalosti, o ktorých číta v archíve, majú zmysel a pochybnosti utápa v alkohole. Jeho sestra Nilgűn je ľavičiarka a za svoje politické názory zaplatí najvyššiu cenu. Stredoškolák Metin chce žiť ako jeho bohatí spolužiaci a odcestovať do Ameriky. Redžepov synovec Hasan odíde zo školy a pripojí sa k pravicovým nacionalistom. A práve na jeho osude vidieť, čo sa stane, keď sa všetky tieto protirečivé sily dajú do pohybu. Podrobnosti

V prvom pláne ide o ľúbostný príbeh muža Kemala z bohatej rodiny, zasnúbeného s dievčaťom z rovnakej vrstvy, ktorý sa zamiluje do vzdialenej príbuznej, stojacej spoločensky nižšie. Po viacerých dramatických zvratoch a uplynutí dlhého času sa nakoniec môžu vziať, ale zasiahne osudová náhoda a príbeh sa končí tragicky. Kemal prežije a založí múzeum zo všetkého, čo mu jeho veľkú lásku pripomína. Aj Istanbul, veľmi staré mesto, akoby tu bolo múzeom samého seba z lepších čias, ktoré zažilo. Možno za Atatürka, možno ešte za Osmanskej ríše. No viaceré vrstvy jeho obyvateľstva túžia po identifikovaní sa so západom.

Román Orhana Pamuka Čierna kniha (1990) sa označuje za oficiálny koniec realizmu v tureckej literatúre. Okrem kriminálnej zápletky v ňom nájdeme aj postmodernistické pohrávanie sa s identitou a s motívom dvojníkov. Je to gigantické dielo, no v istom zmysle mu chýba pravá románová zápletka. Zjednodušene ho možno charakterizovať takto: Galip sa jedného dňa zobudí a zistí, že mu zmizla manželka. Domnieva sa, že sa vybrala hľadať svojho prvého manžela Dželála, známeho novinára. Galip sa vyberie za Dželálom, lebo si myslí, že cez neho nájde svoju ženu, no s prekvapením zistí, že zmizol aj on. Pátrajúc teraz už po dvoch zmiznutých ľuďoch sa Galip ponorí do Dželálovho života, do jeho novinárskeho písania a postupne aj do jeho identity, až sa stane ním samým. Číta si jeho články a odhalí množstvo doteraz neznámych vecí o sebe, o svojej žene aj o minulosti jej prvého manžela. Od tej chvíle nie je jasné, či máme pred sebou ešte Dželálove reminiscencie, alebo ich Galip reinterpretoval, či rovno prepracoval, prípadne či Galip svoje vlastné slová vydáva za Dželálove. Odrazu nič nie je jasné, všetko sa zahmlieva, zamotáva...

Dej románu sa odohráva v priebehu desiatich dní roku 1591 v zasneženom Istanbule. Román má kriminálnu zápletku. Ako prvý z radu rozprávačov, medzi ktorých okrem živých ľudí patria aj obrazy a červená farba, sa o slovo hlási zavraždený.

Román najvýznamnejšieho, vo svete najprekladanejšieho autora postmoderny v tureckej literatúre je románom o hľadaní. Hlavný predstaviteľ si prečíta Knihu, a tá sa mu stáva impulzom k hľadaniu nového sveta a nového života v ňom. Vydáva sa na cestu, ktorá sa nikdy nekončí. Hoci si názov pre svoj román požičal Pamuk od Danteho, putovanie jeho hrdinu je alúziou na cestu islamských mysliteľov-sufiov k Pravde, to značí k Bohu ako absolútnu, k splynutiu s ním. V románe s opakujú motívy a obrazy (Kniha, svetlo, cesta, anjel, smrť), s ktorými sa autor ustavične pohráva a strieda svoj pohľad na ne.