Etela Farkašová Knihy

Na počiatku bol osobný zážitok. Istý čas - ešte vo svojej mladosti - som mala možnosti zblízka a v každodennom živote pozorovať podobne duševne postihnuté dieťa, vlastne už mladého človeka. Zaujalo ma v súvislosti s ním viacero kontrastov: na jednej strane priezračnosť, naivita v myslení a správaní, neschopnosť racionálne prenikať do zložitejších problémov, na druhej strane veľká citlivosť, samozrejme, viazaná na najbližšie okolie, predovšetkým na matku, no aj na ľudí, ktorí boli ochotní komunikovať s touto bytosťou, načúvať jej neprestajnému džavotu; a takisto obrovská empatia, schopnosť vcítiť sa, povedzme, do sveta domácej korytnačky či vtáčikov v klietke, veľká zodpovednosť za ne. Za bezprostrednou empíriou prichádzali úvahy, zaujímalo ma, ako asi vnímajú svet ľudia s narušeným psychickým ustrojením;...

Etela Farkašová, ktorá patrí medzi prominentné slovenské autorky, nadväzuje v Priestoroch na staršie texty a zo životnými skúsenosťami ovplyvnenej novej perspektívy rozvíja svoje charakteristické témy ako žitý ľudský čas, jeho kontinuita a diskontinuita, pamäť a rozpamätúvanie, proces osobného seba utváraniam stávania sebou(kľúčový pojem), takisto téma domova ako priestoru, ktorý bol spätý najmä s ranými rokmi autorkinho života. Farkašová literárnou tvorbou spravidla reaguje na aktuálne dobové problémy, v širšom historicko-sociálnom kontexte fragmentárnym spôsobom reflektuje čas svojho detstva. Pritom pátra po stopách, ktoré na jej seba formovaní zanechal konkrétny priestor a čas, konkrétni ľudia ich príbehy... Čo alebo kto určuje naše identity a ich podoby, aj tak by mohla znieť otázka, ktorá predznamenáva pomyselné motto esejistickými prvkami pretkanej prózy. Autorka môže čitateľov inšpirovať k spomienkovému návratu k vlastnému detstvu a k hľadaniu stôp v ich príbehu...

Osem rôznorodých poviedok napísaných pokojným, hĺbavým štýlom, nazerajúcim pod povrch vecí, nafukujúcim okamih do nekonečnej chvíle, v ktorej vidieť na celý minulý život. Ľudské príbehy Etely Farkašovej sa príjemne čítajú, navíjajú sa na osku akoby požičanej myšlienky, pozastavujú sa pri detailoch, aké si v dnešnej dobe už málokto všíma, avšak rozprávačka ich bytostne pretrpí, zbiera ich, ako korálky ich navlieka na niť vypovedaného. Výsledný zámotok myšlienok v sebe okrem pointy, ktorou býva postupne z pozadia vystupujúca individuálna kríza alebo hlboký životný vnem, prináša i nadhodnotu: Až bytostný súcit, úprimnú snahu dávať svet do poriadku, postáť v chaose a vykročiť na rázcestí tou správnou cestou, životnú skúsenosť, ktorú takouto poviedkovou formou autorka odovzdáva každému vnímavému čitateľovi.

Slovenská filozofka a spisovateľka sa pokúša zvládnuť dlhé a bolestné odchádzanie blízkeho človeka. Jej „správa“ v procese písania košatie a prináša plastický obraz matky a jej života, ako aj dobového a geografického kontextu, v ktorom sa odohrával.

Filozofka, esejistka, prozaička sa zamýšľa nad situáciou moderného človeka prostredníctvom konkrétnych zmyslových vnemov. Na osiach vychýlenej rovnováhy protikladov zvuk-ticho; rýchlosť-pomalosť ukazuje ohrozenie podstaty človeka ako individuálne mysliacej a cítiacej osobnosti. Úzkosť z vnútornej vyprázdnenosti vo svete plnom vecí a problémov k čitateľom prichádza v dokonale zvládutom, hektickosťou nepokoja presýtenom štýle. Farkašovej najnovšie eseje skôr než zamyslenie prezentujú atmosféru, v ktorej sa potenciálny tvorca nie je schopný sústrediť, pretože je neprestajne vytŕhaný a nesený okolnosťami do povrchného inam. Hoci v textoch prevládajú pocity strachu a nostalgie, svojou kultivovanosťou a emočným nábojom svedčia o možnosti vyvzdorovať si priestor dôkladnejšieho vnímania a prežívania.

Podjavorinskej balady (Čakanka, Zlatá húska, Karbunkul, Siroty, Gajdoš Filúz, Zlocha z Turej lúky, Vodník, Lesná panna, Utopená, Umrelec a ďalšie) patria medzi klenoty slovenskej básnickej tvorby. Vychádzajú z ľudovej tradície, ale zdôrazňujú najmä všeľudské hodnoty a citové polohy života človeka. Živým jazykom, humorom a iróniou však reagujú i na rozpory sveta.

Etela Farkašová sa v novej esejistickej knihe vracia k fenoménom ticha/stíšenia a pomalosti/spomalenia ako k parciálnym kritériám na prehodnocovanie spôsobu života v zahlučnenej, hektickej nonstop spoločnosti. Názov knihy naznačuje, že autorkiným zámerom je spochybňovať predstavy o správnosti súčasného civilizačného smerovania založeného na princípe nekonečného rastu. Emocionálna zaujatosť, s akou autorka pristupuje k daným témam, sa prelína s racionálnou argumentáciou, čím sa vyznačujú aj ostatné Farkašovej eseje. Spisovateľka sa v svojich reflexiách opiera o myšlienky viacerých domácich i svetových osobností filozofie, špeciálnych vied i literatúry.

Zväzok obsahuje dve knihy: román Scenár (2018), s ktorým sa autorka stala laureátkou ceny Anasoft litera (udeľuje ju odborná porota za literárne najhodnotnejšie prozaické dielo roka), a súbor esejí Uvidieť hudbu a iné eseje (2003). Knižky vznikali v časovom odstupe pätnástich rokov a líšia sa žánrom i rozsahom, no majú niekoľko spájajúcich momentov: predovšetkým je to motív hudby, ďalším sú reflexie o vzťahu literatúry a reality či autorského (prekladateľského) subjektu k textu, a takisto o význame hudby, literatúry (umenia) v ľudskom prežívaní. Tretím, no nie menej významným spojivom je výtvarné sprevádzanie nového zväzku, ako aj oboch jeho pôvodných častí prácami Květy Fulierovej, ktorá ilustrovala doteraz viac ako dvadsať kníh Etely Farkašovej. Napokon je to osobitý štýl autorky, v ktorom sa literatúra a filozofia vzájomne dopĺňajú. Dvojkniha, ktorá vychádza v novej grafickej úprave, ponúka možnosť spoznávať obe tieto dimenzie Farkašovej textov.

Farkašová v novej rozsiahlejšej próze Scenár rozvíja témy prítomné v jej predchádzajúcej tvorbe,do istej miery sa vracia aj k typom postáv,ktoré sú pre ňu príznačné.Tentoraz je to manželský pár,umelecká prekladateľka a prírodovedec,stretávame sa s nimi v čase,ked´prechádzajú procesom vyrovnávania sa z vlastným starnutím.Autorka tematizuje starobu/starnutie nielen ako individuálny psychický problém ....