Jana Beňová Knihy

Flanér je na okraji spoločnosti, zato ju pozorne vníma a pozoruje. Je psom svojej doby. A ako taký veľmi dobre pozná jej vône a pachy. Nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo. Flanér sa pohybuje mestom tak, ako tulák lesom.V košeli flanéra strávila Jana Beňová dva roky túlaním sa po bratislavských uliciach. Kniha je výsledkom jej pozorovaní, zážitkov a rozhovorov s ľuďmi z ulice. Z predhovoru autorky: Bratislavským flanérom (a teraz mi napadá, že tým pravým slovenským ekvivalentom bude asi flákač) som už tridsaťpäť rokov. Preto som jednej bratislavskej ulici nevenovala aktuálne viac ako tri mesiace. Pozorovala som, čo sa tam odohráva, čo je na ulici zaujímavé, čo ju charakterizuje, odlišuje od iných ulíc, aké prípadné kauzy sú s ňou spojené, čo je najzaujímavejšie v jej minulosti, aká je v noci a čo ju, možno, čaká v budúcnosti. V rámci svojich prechádzok som hovorila s ľuďmi, ktorí tu žijú a pracujú, a tými, ktorí tadiaľto prechádzajú. S ľuďmi z ulice. Niektorí novinári idú na zaujímavé miesta, pobudnú tam týždeň-dva a napíšu reportáž. Ja som strávila len pár mesiacov vytrvalým túlaním sa po jednej z ulíc svojho mesta.

V novele Parker (Ľúbostný román), kde sa prozaický text prelína s lyrickým. Beňová v próze neuniká do seba – ako niektorí jej súčasníci – ale pokračuje v tendencii, ktorú si zvolila v básňach. Vzniká tak epika postavená na reálnej zážitkovosti. Napriek tomu ťažko hovoriť o „silnom príbehu“. Znova ide skôr o koláž jednotlivých momentov zo vzťahu chlapca Parkera a dievčaťa Heidy (Heidy je zároveň dominantnou rozprávačkou v prvej osobe). Heidy však často prechádza do rôznych rodov – ženského, keď hovorí o sebe, do mužského, keď rozpráva o „vážnych veciach“, do stredného, keď je „to dievča toho muža“.

Sprievodca paralelnou históriou mesta Prešov.

Kari Hotakainen patrí k najvýznamnejším a najpopulárnejším fínskym spisovateľom. Venuje sa poézii, próze, literatúre pre deti, dramatickej tvorbe pre divadlá, televíziu a rozhlas. Hotakainen je známy najmä svojím ironickým humorom a bohatým rytmickým jazykom. Za divadelnú hru Punahukka (Červený vlk, 2005) získal autor prestížnu Cenu Severskej drámy 2006. Názov hry je dôvtipný a symbolický. Nepríjemnou chorobou zvanou červený vlk trpí ruské dievča Kaťa, nemanželské dieťa slušného (a už nebohého) Fína. Pricestovala do Fínska a chce pochopiť, kde sú tie úspechy a blahobyt fínskej spoločnosti. Hľadá a nenachádza. Pre Fínov boli vždy vzťahy s východným susedom zvláštnym kameňom úrazu. Hotakainen využíva tento vzťah ako zrkadlo, v ktorom sa reflektujú sami Fíni. Ústrednými otázkami sa stávajú viera a život bez viery, osamelosť, úsilie odlúčiť sa a silná potreba byť v kolektíve, v rodine, v spoločnosti. Hra mala prvú premiéru v roku 2005 na scéne helsinského divadla KOM.

Jana Beňová vkročila do literatúry ako devätnásťročná básnickou zbierkou Svetloplachý, v ktorej voľným priraďovaním dala dokopy svoje záznamy z citového a vzťahového sveta. Nie je to ucelený súbor textov, Beňová skôr mozaikovito vyberá a nanovo skladá veci okolo seba do akéhosi albumu či denníka. Ten však nie je súkromný, ale dovoľuje čitateľovi zalistovať si v ňom, poprehadzovať jednotlivé časti, tešiť sa z hry.

Janu Beňovú ako spisovateľku asi netreba pridlho predstavovať. Tak len stručne na osvieženie pamäti: Svetloplachý, Lonochod a Nehota, Parker (Ľúbostný román), Dvanásť poviedok a Ján Med, Plán odprevádzania (Café Hyena). Jana Beňová je aj novinárka, pod pseudonymom Jana Parkrová písala do denníka Sme krátke stĺpčeky na rôzne témy, zväčša aktuálne a zastávajúce jasný postoj. Mnohým z nich sa podarilo vyhnúť sa podenkovému údelu novinárskych článkov a ani po rokoch nestratili čaro, nevyprchal z nich náboj univerzálnej občianskej angažovanosti, a tak opodstatnili svoju vlastnú existenciu aj pre knižné vydanie. Beňová v ňom uvažuje o všeličom, o malých či väčších záležitostiach, ktoré, vždy sa to tam skrútne, odhaľujú náš slovenský, a najmä bratislavský, pohľad na svet. Niekedy je to veselé, niekedy smutné, niekedy taký trpký úsmev vyvolávajúce.

Zbierka básní mladej autorky s detsky naivnými obrázkami.

Dvojdielny román o tom, že základom tvorivého života je blicovanie a dobrodružstvo. Rosa, dieťa od Hlavnej stanice má štyridsať rokov a bližšie k vlakom ako k mestskej doprave. Stačí sa rozbehnúť: áááá/naskočiť. Najmä v čase keď január trvá dvanásť mesiacov v roku. Na úteku od práce a muža stretáva muža, s očami šarlatánsky modrými a vlastníka bábkového divadla, ktorý túži svoje predstavenie Snehovej kráľovnej ukázať svetu. Všetky cesty nezadržateľne smerujú na sever. Stále na sever. Juh je už všetkým po tridsiatke podozrivý. A more? Nemajú ale ani nechcú.

Originálny humor, dráždivé témy a svojská poetika...

Hlavnými hrdinami Honeymoonu sú jedna žena, jeden muž, jeden prízrak a jedna noha. A množstvo ohrdnutých trabantov, ktoré východní Nemci zanechali na svojej púti na Západ, v uliciach Budapešti. Kniha o tom ako chutia medové týždne ak ich každý z dvojice trávi na inom mieste. A čo sa ráta medzi predmety v splne. Oona, dievča, ktoré leží v nemocnici a rozhodne sa začať si písať denník. V krajine naokolo sa zatiaľ pozvoľna dejú prevratne zmeny. Staršie spomienky sa miešajú s aktuálnymi zápismy, Ich s Er formou, obdobie pred chorobou so zápiskami z nemocnice. Po viacnásobnom prečítaní denník poznámkovým aparátom ošetril jej milenec Maté.