Joy Adamsonová byla spisovatelka, malířka a ochránkyně zvířat. Světoznámou se stala zejména díky knihám o lvici Else. V roce 1977 jí byl udělen rakouský čestný odznak Za vědu a umění.
Joy Adamsonová patrí k pionierom, no nemá nič spoločné s voľakedajšími americkým pioniermi, čo na vozoch pokrytých plachtovinou a ťahaných štvorzáprahom prichádzali do divočiny klčovať lesy – hoci aj ona strávila väčšiu časť života v nehostinnej divočine. Jej však šlo o to, aby našla nový spôsob, ako pozerať na svet okolo nás a lepšie chápať ostatné tvorstvo.
V septembri roku 1964 požiadal Joy Adamsonovú istý známy, aby sa ujala osemmesačnej gepardej samičky, žijúcej u rodiny, ktorá sa sťahovala do Anglicka a chcela, aby ich miláčik ostal v Keni. Vedeli o jej láske k zvieratám a o vzťahu k Elze, a tak dúfali, že sa o cenné zviera postará. Sľúbila im, že urobí všetko, čo bude v jej silách, aby nesklamala ich nádeje. A práve vtedy jej prišlo na um naučiť mladú gepardicu žiť na slobode tam, kde sa narodila. Pomyslela si, že zmena opatrovníka môže byť vhodnou príležitosťou zmeniť jej zvyky. Odviezla Pippu do rezervácie Meru s jediným cieľom – vrátiť maznáčika divočine. Vtedy ešte netušila, že Pippa ju zavedie do nového, čarovného sveta samotárskych a záhadných gepardov.
Joy a George Adamsonovci sa ujali troch levíčat a vychovali ich. Neskôr dve poslali do zoologickej záhrady a Elzu, tretie – najmenšie si ponechali. Žila s ľuďmi, ale tak, aby sa mohla vrátiť do divočiny, k životu na slobode. A Elza si naozaj našla druha a priviedla na svet mladé. No aj potom delilasvoju lásku medzi svoje deti a Adamsonovcov, svojich opatrovníkov. Kniha, ktorú Joy Adamsonová napísala o Elze a jej levíčatách, nie je len dojímavých rozprávaním o priateľstve dravca a človeka, ale aj zaujímavou štúdiou o levoch, o ich vzťahu k iným zvieratám a o živote v divočine vôbec. Stala sa podkladom pre úspešný film, preložili ju do mnohých rečí a teší sa obľube čitateľov na celom svete.