Miguel Otero Silva bol venezuelský autor, ktorého dielo je neoddeliteľne prepletené s bolestnou sociálnou a politickou históriou jeho rodnej krajiny. Jeho písanie, často naplnené humorom a satirou, slúžilo ako zrkadlo vtedajšej spoločnosti a ako výzva na jej zlepšenie. Využíval silný novinársky talent na odhaľovanie nespravodlivosti a na podporu slobodného prejavu. Jeho diela sú svedectvom o boji za demokraciu a o vytrvalosti ľudského ducha tvárou v tvár útlaku.
V centre napínavého príbehu z doby konkistadorov stojí legendárna historická osobnosť, neraz neprávom odsúdená kronikármi a literátmi, jednoduchý vojak Lope de Aguirre. Stáva sa vodcom vzbury proti monarchii. V divých juhoamerických pralesoch statočne čelí predvídaným i neočakávaným pohromám. No najťažší je boj so zradou.
Výber obsahuje tri romány: Mŕtve domy (1955), jeho voľné pokračovanie Prvé ropné žriedlo (1961) a titulnej román Keď mi je do plaču, neplačem (1970). Dej románu Mŕtve domy je zasadený do prostredia juhoamerického mestečka, žijúceho už iba zo slávy dávneho rozkvetu. Autor v ňom rozvíja dojímavý príbeh lásky mladej obchodníčky Carmen Rosy a pastiera dobytka Sebastiana, ktorý podľahne zákernej chorobe. V Prvom ropnom žriedle nachádzame hrdinku v rodiacej sa osadníckej komunite uprostred pestrej zmesi domáceho obyvateľstva. Zázračná ropa mení nielen tvár krajiny, ale aj charakter a vzťahy ľudí a vplýva na ich osudy. Titulnej román Keď mi je do plaču, neplačem súbežne rozpráva príbehy troch mladých mužov, ktorých spája zhoda dňa narodenia a krstného mena a pochádzajú z rôznych spoločenských vrstiev.
Mrtvé město - tragicky laděný příběh vymírajícího města, s ponurou atmosférou zániku. Dílo č. 1 - Městečko Ortiza pomalu zaniká, ale na druhém konci kraje vytryskla nafta, krev Venezuely.
Román zpodobuje na pozadí venezuelské společnosti šedesátých let 20. století tragicky končící příběh tří stejně starých chlapců z různých společenských vrstev, kteří se ve snaze o seberealizaci dopouštějí násilí a končí zbytečnou smrtí.
