Goffredo Fofi Poradie kníh (chronologicky)

Budúcnosť je ubíjajúce miesto. Ľudí je čoraz menej, a tí, čo ostali, blúdia zdrogovaní a omámení po uliciach rozpadajúcich sa miest. Z tohto sveta sa vytratilo umenie, čítanie a deti a mnohí radšej podstúpia agonickú smrť upálením, než by mali pokračovať v takejto bezduchej existencii. (vychádza 12. novembra) „Žiadne otázky, relaxuj.“ To je nové heslo ľudí, posadnutých svojím individuálnym komfortom a pokojom, oslobodených od akejkoľvek práce vďaka robotom. Knihy, filmy a city sú už celé generácie zakázané. Až do dňa, keď sa Paul, osamelý mladý muž, vďaka starej nahrávke naučí čítať. Zmätený kontaktuje najsofistikovanejšieho robota, aký bol kedy vytvorený: Spoffortha, ktorý riadi svet z Newyorskej univerzity a márne túži po tom, čo mu je nedostupné – umrieť. Využije android tento objav na pomoc ľudstvu, alebo ho definitívne zničí? Román Waltera Tevisa bol nominovaný na ocenenie Nebula ako najlepší sci-fi román roku a aj po desaťročiach je to pútavý príbeh zo vzdialenej budúcnosti, v ktorej vidíme dôsledky toho, čo prežívame práve dnes.

La "politica degli autori" è la straordinaria, provocatoria teoria critica che negli anni Cinquanta e Sessanta rivoluzionò il modo di interpretare il cinema. Promotori ne furono i giovani intellettuali francesi facenti capo alla rivista "Cahiers du cinéma" e destinati a diventare, di lì a pochi anni, i caposcuola della Nouvelle Vague (Godard, Truffaut, Rohmer, Rivette, Chabrol). Secondo la loro teoria, ogni film doveva essere letto non come opera a sé, ma come parte ed espressione di un progetto artistico più ampio, quello del regista, cui finalmente veniva riconosciuta la patente di "autore" a tutti gli effetti. Le storiche interviste raccolte in questo volume testimoniano in presa diretta l'avvicinamento di una generazione di critici e futuri cineasti francesi ai grandi maestri europei e americani - da Antonioni a Hitchcock, da Bunuel a Welles - e, insieme, lo sviluppo di una visione critica che conserva ancora oggi tutta la sua autorevolezza e la sua attualità.

Drobná starenka, vdova po plukovníkovi Ravaskovi, zalieva v krásny slnečný deň záhon sirôtok. Lenže stará dáma je nepokojná. V deň, keď si chodí vyzdvihnúť dôchodok, máva mesiac čo mesiac nepríjemnú návštevu – o veľkú časť peňazí ju prichádza obrať jej synovec so svojimi kumpánmi z Helsínk. Mladí búrliváci sa potom saunujú a opíjajú, bohapusto vystrájajú. Deň dôchodku sa pre starenku stal nočnou morou, a keď zistí, že jej nevie pomôcť ani polícia, rázne vezme osud do vlastných rúk.

44 Falsi raccoglie la maggior parte degli apocrifi di Michele Serra scritti, a partire dall’85, per Tango e per Cuore. 26 sono già stati pubblicati in Visti da lontano (Mondadori 1987) e 18, i più recenti, sono inediti. In questo gioco letterario del pastiche e del falso, in cui Serra ha precedenti illustri – da Proust a Luciano da Folgore, a Paolo Vita Finzi – l’imitazione dello stile è spesso solo accennata: l’apocrifo diventa per Serra un grimaldello che gli consente di accedere a qualunque luogo satirico. Ne risulta un bel campionario – scrive Goffredo Fofi nella prefazione – di divi dell’establishment politico-culturale, o meglio politico-giornalistico, o meglio dell’establishment senza più. Un panorama di questi anni pesticciati e melmosi”, la cui logica è forse destinata a durare, tra la inacidita collosità della politica e scosse provvisorie di un esplosivo horror internazionale.”