Petr Fantys Poradie kníh

Neil je neúspešný herec a študent predmetu Kultúra a civilizácia, ktorý vedie profesorka Elizabeth Finch. Medzi učiteľkou a žiakom vznikne zvláštne puto, ktoré však v ničom neponáša na typickú „love story“. Najnovší román Juliana Barnesa, jedného z najvýznamnejších súčasných britských autorov, skvele reprezentuje jeho doterajšiu tvorbu. V knihe Barnes kombinuje príbehovú líniu o platonickej, intelektuálnej, no intenzívnej láske s esejistickou časťou. A práve esejistická časť je tento raz možno ešte hlbšia a radikálnejšia, ako v jeho doterajších dielach. Autor v nej v rámci štúdie o rímskom cisárovi Juliánovi Apostatovi uvažuje o kresťanstve, paralelnej histórii a o roztrieštenosti súčasného sveta. Okrem filozofickej roviny ponúka toto dielo aj pozoruhodné postrehy o učení a o tom, ako môže tento proces ovplyvniť vzťah učiteľa (v tomto prípade učiteľky) a žiaka.

Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť? Touto dilemou začína štrnásty román anglického spisovateľa Juliana Barnesa, držiteľa Man Bookerovej ceny za titul Pocit konca. V prvej, druhej aj tretej osobe rozpráva o láske medzi devätnásťročným mladým mužom a štyridsaťosemročnou ženou.

V máji roku 1937 stojí pred výťahom v jednom z leningradských obytných blokov muž s kufríkom, pripravený opustiť a tým aj ochrániť svoju rodinu. Takto začína britský spisovateľ Julian Barnes svoju najnovšiu knihu Šum času/The Noise of Time, ktorej hlavným hrdinom je Šostakovič. Román Šum času je poctou anglického spisovateľa a novinára Juliana Barnesa hudobnému géniovi, konformistovi, hračke v rukách moci a tiež sugestívnym popisom praktík, aké sovietska moc využívala počas najtvrdších rokov kultu osobnosti aj chruščovovského odmäku. Ruský hudobný skladateľ Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906 – 1975), svetoznámy a oceňovaný a zároveň zakazovaný a zatracovaný. Stalinov chránenec, skladateľ, ktorý úspešne reprezentoval totalitnú moc v zahraničí a ktorého tá istá moc trýznila a označovala za nepriateľa ľudu. Šostakovič je ústrednou postavou knihy, ktorá si nenárokuje byť biografiou, ale plnohodnotným románom a ktorá krátko po vydaní vyvolala rozporuplné reakcie medzi muzikológmi a obdivovateľmi Šostakoviča.

V jednu hviezdnu iránsku noc uvidí päťročná Lili svoju matku Roxanu, ako vychádza na balkón, narastú jej krídla, vzlietne a zmizne kdesi na nočnej oblohe. Anjel Roxana zmizne bez akéhokoľvek rozlúčenia, bez jediného slova na vysvetlenie a nezanechá jedinú stopu o svojej ďalšej existencii. Jadrom výpravného a fascinujúceho románu sa stáva pátranie Lili po svojej matke. Príbeh sleduje Roxanu od narodenia, ako dieťa prinášajúce smolu v drsnom židovskom ghette v Teheráne, jej život v bohatom svete iránskej aristokracie, živorenie v tureckých nevestincoch až po nový život v Los Angeles. V hre je Roxanina nádej na šťastie, na útek z okov tradícií starého sveta, nádej na odpustenie za ten najväčší hriech – túžbu.

Všetky ľúbostné príbehy sú príbehmi žiaľu. Ak nie hneď spočiatku, tak neskôr. Ak nie pre jedného, tak pre toho druhého. A niekedy pre oboch. Dielo zložené z troch častí je príbehom silnej lásky aj hlbokého smútku, prenikavou meditáciou nad vecami, ktoré nás vyzdvihujú do výšok – a to doslova ako teplovzdušné balóny alebo emocionálne ako láska – a nad udalosťami, ktoré nás strhávajú k zemi – ako smrť milovaného človeka. V prvej časti - Zhrešenie výškou - nás Julian Barnes zavedie do 19. storočia medzi priekopníkov balónového lietania a k portrétnemu fotografovi Nadarovi, ktorý ako prvý odfotografoval zem z vtáčej prespektívy. Druhý príbeh - Na rovine - rozpráva fiktívny príbeh lásky dôverčivého a zasneného anglického plukovníka Freda Burnabyho a francúzskej herečky Sarah Bernhardt. Tretia, najosobnejšia časť - Strata hĺbky - je silnou výpoveďou človeka, ktorý náhle stratil milovanú ženu. Spojíte dve veci, ktoré dovtedy nik nespojil. A svet sa zmení. Ľudia si to v tej chvíli nemusia všimnúť, ale to nič. Svet sa zmenil aj tak.

Vtipná zamyšlení autora povídek o mužích ve člunu a na toulkách tentokrát míří do vlastních řad. Jerome Klapka Jerome v nich podrobuje trefné kritice to, čeho si Angličané tolik váží – střídmý pohled na věc a racionální úsudek. Čtenář se dozví, jak Angličan zvládá různé životní situace, jaký je prospěch otroctví, jak pečovat o ženy a jak je zvládat. Dvojjazyčný text s gramatickým a lexikálním komentářem pod čarou. Pro středně pokročilé. Komentář Jana Nováková. Obsah: O tom, jak pečovat o ženy a jak je zvládnout O umění rozhodnout se O tom, že dělat věci s rozmyslem je ztráta času O naší ušlechtilosti

Umberto Eco published his first novel, The Name of the Rose, in 1980, when he was nearly fifty. In these “confessions,” the author, now in his late seventies, looks back on his long career as a theorist and his more recent work as a novelist, and explores their fruitful conjunction. He begins by exploring the boundary between fiction and nonfiction—playfully, seriously, brilliantly roaming across this frontier. Good nonfiction, he believes, is crafted like a whodunnit, and a skilled novelist builds precisely detailed worlds through observation and research. Taking us on a tour of his own creative method, Eco recalls how he designed his fictional realms. He began with specific images, made choices of period, location, and voice, composed stories that would appeal to both sophisticated and popular readers. The blending of the real and the fictive extends to the inhabitants of such invented worlds. Why are we moved to tears by a character’s plight? In what sense do Anna Karenina, Gregor Samsa, and Leopold Bloom “exist”? At once a medievalist, philosopher, and scholar of modern literature, Eco astonishes above all when he considers the pleasures of enumeration. He shows that the humble list, the potentially endless series, enables us to glimpse the infinite and approach the ineffable. This “young novelist” is a master who has wise things to impart about the art of fiction and the power of words.

Watching the evening news offers constant evidence of atrocity--a daily commonplace in our "society of spectacle." But are viewers inured--or incited--to violence by the daily depiction of cruelty and horror? Is the viewer's perception of reality eroded by the universal availability of imagery intended to shock? In this investigation of the role of imagery in our culture, Susan Sontag cuts through circular arguments about how pictures can inspire dissent or foster violence as she takes a fresh look at the representation of atrocity--from Goya's The Disasters of War to photographs of the American Civil War, lynchings of blacks in the South, and Dachau and Auschwitz to contemporary horrific images of Bosnia, Sierra Leone, Rwanda, and New York City on September 11, 2001. Sontag's new book, a startling reappraisal of the intersection of "information", "news," "art," and politics in the contemporary depiction of war and disaster, will forever alter our thinking about the uses and meanings of images in our world

Two years after The Collector had brought him international recognition and a year before he published The Magus, John Fowles set out his ideas on life in The Aristos. The chief inspiration behind them was the fifth century BC philosopher Heraclitus. In the world he saw in constant and chaotic flux the supreme good was Aristos. unfree world. He called a materialistic and over-conforming culture to reckoning with his views on a myriad of subjects - pleasure and pain, beauty and ugliness, Christianity, humanism, existentialism and socialism.

Herbert Lionel Adolphus Hart (1907–1992), někdejší profesor právní teorie Oxfordské univerzity, patří mezi nejvýznamnější postavy právní filozofie 20. století a jeho kniha Pojem práva radikálním způsobem změnila tradiční pohledy na právo a jeho vztah k morálce i politice, na pojem přirozeného práva a spravedlnosti i na právní metodologii.