Dušan Dušek Poradie kníh

Pribúdajúce roky prechádzajú do nových príbehov. Pritom ide stále o ten istý strom života, či skôr o dva stromy, prerastené do spoločnej koruny. No takisto môže ísť aj o mapu. Výber z doterajšej tvorby Dušana Dušeka s názvom Kukučka za uchom mapuje a rozširuje územia životov spisovateľa Adama a jeho ženy, lekárky Škorice, ukladá ich do nových a nových atlasov. Obaja na nich ako v rozprávkach putujú za šťastím a za slávou. Toho šťastia sa tam hádam trochu nájde; slávy ani za mak. A predsa - okolo nich sa postupne rozprestiera čoraz hustejší a pestrejší les, plný zamatových tieňov, cestičiek a chodníkov, na ktorých sa stretávajú so svojimi blízkymi. Stromami aj ľuďmi. Vtákmi, trávou, oblohou. Môžu sa ich dotknúť. Môžu sa s nimi rozprávať. Dotyk je najmenšia vzdialenosť. Z diaľky počuť kukučku. Kniha vychádza k autorovmu jubileu. Text sprevádzajú kresby Stanislava Dusíka, ktoré boli začiatkom 80. rokov pôvodne pripravené do knihy Kalendár.

Život kalendárov sa začína na Nový rok. Kráčajú deň po dni, stále dopredu, v každom sa dá niečo očakávať – a nie sú to len nové a nové dátumy. Aj kniha Deti v daždi je kalendárom, aj keď trochu iným, takmer opačným, je to kalendár minulého času. Záznamy, zápisy, zachytenie. Vytvára obraz blízkej minulosti, opisuje konkrétne, zväčša neveselé udalosti, hľadá v nich súvislosti a smeruje k výstrahe či skôr prosbe, aby sme sa poučili zo svojich zážitkov a chránili to najcennejšie, čo máme: svoje deti. Ide o ich životy.

Každé dobré slovo vo vete je vyslyšaná prosba. Bohatstvo jazyka je práve v jeho možnosti byť úsporný. Kniha Potok pod potokom je hľadaním tohto bohatstva a jej starnúci hrdina, spisovateľ Adam, sa pokúša dopátrať - komu sa zaň treba poďakovať. Hľadá, čo je a čo nie je pravda pri písaní, až napokon zistí, že píše a žije knihu o zázrakoch. A ďakuje za ňu všetkým svojim blízkym, všetkým drahým, všetkým ochotným. Bez nich by nič nenapísal. A možno by ani nežil.

Autor je rodený básnik, aj keď sme si zvykli, že sa vyjadruje v prozaickom žánri poviedky. Počítanie na prstoch je po Dúškoch a Príbehu bez príbehu jeho treťou zbierkou, kde si - naopak - zvolil formu básne. Kniha obsahuje staršie i celkom nové texty, spolu magických 77 básní, ktoré sú priezračne jednoduché, zároveň gnómické i hravé. Vychádzajú z neobyčajných pohľadov na obyčajné veci a situácie. Vyrastajú z nich drobné príbehy, rozhovory a poznámky o počasí. Niektoré sú len veľmi spomalenými poviedkami o rýchlom lete vtákov. Jednoducho, Dušek, ako ho poznáme a máme radi.Básne vhodne dopĺňajú farebné kresby Dušana Nágela a zasvätený doslov Daniela Heviera.

Strih vetra je náhla zmena v jeho rýchlosti a smere. V historkách a príbehoch rovnomennej knihy Dušana Dušeka sa prudko zrýchľuje čas. Z dní a týždňov sa stávajú hodiny, všetko mizne tak rýchlo, že neostáva iné, len sa utiekať do minulosti, strácať pamäť – a znovu ju nachádzať. Potešiť sa objavmi, že orech je opakovaním lieskovca, vajíčko je opakovaním ikry, pes je opakovaním vlka, perie je opakovaním srsti. Stretnúť na uliciach spomienok svojich najbližších. Prijať svoju zábudlivosť ako dar. Dnes je včera. No takisto – zajtra. A možno aj pozajtra.

Výber z Dušekových predslovov ku knihám, príhovorov na prezentáciách, recenzií v médiách...

Ako učiť scenáristiku? Na čo sa zamerať? Dušan Dušek a Jozef Puškáš sú presvedčení, že hlavným cieľom študijného procesu by malo byť naučiť študenta myslieť v širokých súvislostiach života. (Martin Šulík) Spomienkovo-náučná, praktická, beletrizovaná príručka pre študentov nielen scenáristiky. (Zuzana Mojžišová)

Pamäť má veľa čakární. Dá sa do nich nakuknúť, zalistovať v živote, prepašovať zopár historiek a spomienok - z hlavy na papier. Písanie je jediný dovolený spôsob kradnutia: človek okráda sám seba. Pamäť je vývojka. Písanie je ustaľovač. A zrazu sú pred nami fotografie spomienok. Dušan Dušek aj v tejto knižke kradne zo života. No nielen sebe, kradne všade, kde sa dá, zapisuje si za uši každú dobrú vetu, ktorú začuje. Ponúka nám svoj obdiv k hovorovému jazyku, k viere, že to najlepšie vždy zaznie v rozhovoroch ľudí. Neskôr tieto vety votkáva do príbehov, pomocou ktorých mapuje svoje dôverne známe prostredia: Piešťany, Bratislavu, Šaštín. Navlieka ich na nitky ako koráliky, ktoré sa pri čítaní môžu zmeniť napríklad na lastovičky, usadené v jeseni na elektrických drôtoch pred cestou do teplých krajín, alebo aspoň na ponožky, sušiace sa vo vetre, prichytené štipcami o šnúru, ktoré sa takisto chystajú odletieť. Pri čítaní sa dá krásne lietať: z vety do vety, zo spomienky do spomienky, z jednej poviedky do druhej, či do tretej. Platí to aj pre túto novú poviedkovú knižku Dušana Dušeka.

„Rád by som ostal chlapcom až do smrti, rád by som do svojich knižiek prepašoval samé prekvapenia. Ohňostroje, lety v zápalkovej škatuľke až na Mesiac, trochu smútku, trochu muziky...“ Trochu, a možno aj viac, z toho všetkého je i v tomto výbere poviedok. Sú to poviedky o detstve, o dospievaní, mnohé z nich zo zbierok pôvodne určených deťom. Dušekovo čarovanie majstrovsky premieňa aj tie najnepríjemnejšie pocity svojich hrdinov na pocity príjemné a veselé, komicky zveličujúce a pritom civilne umiernené. Poviedky odhaľujú jedinečnú atmosféru sveta pevne zakotveného v autorovom reálnom detstve. Preto Dušekove postavy a postavičky nie sú iba dobré alebo iba zlé. Preto všetky Dušekove príbehy sú z jedného kolena, postavy a postavičky z jednej rodiny.

Počúvať i rozprávať je zadarmo. A keď k tomu v rozhovore medzi ľuďmi robí prostredníka čosi ako porozumenie, je to navyše činnosť aj veľmi príjemná. Nielen tí, čo sa spolu rozprávajú, ale aj náhodní okoloidúci si môžu z takého rozhovoru ukradnúť čosi pre seba - stačí zachytiť pár slov, útržok peknej vety a aj chmúrny deň je hneď o čosi krajší. Dušan Dušek za tých 49 rokov, čo je v službách literatúry poskytol už veľa rozhovorov. Nielen priatelia, ale aj novinári s ním vždy znova a znova radi zasadnú k stolu a pustia sa do debaty. Niet sa čo čudovať - rozhovory s ním nikdy nie sú podaromnici zmárneným časom, sú dobrými poviedkami bez ohľadu na to, či kdesi zostanú zaznamenané alebo si ich odnesiete len vo svojej pamäti.