Píše sa rok 1947. Pred dvoma rokmi sa skončila najväčšia katastrofa v ľudských dejinách – Druhá svetová vojna. Svet je v troskách a otázkou dňa je, ako sa to všetko podarí napraviť. Elisabeth Åsbrink napísala fascinujúcu knihu, ktorej hlavným hrdinom je rok 1947. Vznikla tak mozaika najrôznejších udalostí, ktoré ovplyvňovali a ešte stále ovplyvňujú celý svet. Karty sú rozdané.
Kniha je trpkým zmierením sa (autorky) s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov ako o krajine rovnosti, solidarity a pokroku, pre ktorú však niekoľko stoviek ,rasovo cudzích´ utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu. Švédsky antisemitizmus tridsiatych rokov nie je žiadnym tajomstvom, ale až kniha Elisabeth Asbrink ukázala, akými samozrejmými, všeobecne necitlivými a krutými činmi sa prejavoval. Poukazuje taktiež na to, do akej miery sa švédskej, ale nielen švédskej spoločnosti podarilo vytlačiť z povedomia zodpovednosť za holokaust. A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je tiež knihou o súčasnosti, keďže poukazovanie na hanebnú minulosť prebúdza citlivosť na drámu, ktorá sa odohráva pred našimi očami - drámu utečencov v súčasnom svete. Rasizmus neumrel, len zmenil jazyk. Pojem horšej rasy nahradila cudzia kultúra.