Táto autorka sa ponorila do temných kapitol histórie, aby oživila zabudnuté príbehy. Jej diela sa zameriavajú na ľudskú odolnosť tvárou v tvár nepredstaviteľnému utrpeniu, špecificky sa sústreďujúc na mladé ženy počas holokaustu. Prostredníctvom podrobného výskumu a silného rozprávačského štýlu vlieva život do historických postáv, čím zabezpečuje, že ich hlasy budú počuť aj v súčasnosti. Jej odhodlanie bojovať proti zabúdaniu a popieraniu je zjavné v každom slove, čo čitateľom ponúka hlboko dojímavý a poučný zážitok.
Annette je temperamentní dívka, která studuje pařížskou Akademii krásných umění. Jean je básník, vůdčí postava dadaistické skupiny Les Réverberes. Oba milují jazz a oba se potkávají v proslulé pařížské kavárně Café de Flore, kde lze zahlédnout Picassa, Simone de Beauvoir a další osobnosti pařížského uměleckého života. Mezi Annette a Jeanem se rozhoří láska a plánují společnou budoucnost. Avšak píše se rok 1942 a Annette je Židovka…
Paríž, 1940. Mesto svetiel okupujú nacisti. Symbolom vzdoru sa stáva umenie, kultúra a džez. Je ním však aj zakázaná láska? Ako tá medzi židovskou študentkou umenia Annette Zelmanovou a začínajúcim básnikom a katolíkom Jeanom Jausionom. Mladí napriek počiatočnému odporu rodiny nachádzajú domov v bohémskom prostredí slávnej Café de Flore, kde sa stretávajú najväčšie osobnosti Latinskej štvrte, ako je Simone de Beauvoir, Jean-Paul Sartre či Pablo Picasso. Na okamih sa zdá, že Annette a Jean unikli nacistom aj námietkam rodičov. Reštriktívne protižidovské opatrenia sa však stupňujú, dochádza k prvým zadržaniam a deportáciám a nemilosrdný osud napokon zamilovaných násilne roztrhne. Ich príbeh, doplnený vzácnou rodinnou korešpondenciou, archívnymi zdrojmi a terénnym výskumom, je svedectvom o tragédii holokaustu a živote obyčajných ľudí za okupácie.
Dvadsiateho piateho marca 1942 takmer tisíc mladých nevydatých židovských žien a dievčat nastúpilo v Poprade do vlaku. Oblečené v najlepších šatách dôverčivo zakývali na rozlúčku svojim rodičom a vo vidine dobrodružstva odišli do sveta. Prihlásili sa na „prácu“, lebo verili, že si odkrútia pár mesiacov v nejakej továrni a vrátia sa domov. Realita však bola celkom iná – poslali ich rovno do Osvienčimu, kde ich nútili otročiť. Vláda slovenského štátu zaplatila Nemcom 500 ríšskych mariek za každého takto „vysídleného“ Žida alebo Židovku. Z 999 deportovaných žien a dievčat z prvého transportu prežilo len niekoľko. O prvom oficiálnom židovskom transporte do Osvienčimu sa vie len málo, ale tieto skutočnosti sú ešte aj dnes veľmi dôležité. V dobytčiakoch sa netlačili partizáni ani vojnoví zajatci, muži v ňom totiž vôbec neboli. Len necelá tisícka mladých dievčat a žien, ktoré slovenské vládne orgány poslali na takmer istú smrť. Bezmocné a bezvýznamné neboli len pre svoj židovský pôvod, ale aj preto, že to boli ženy. Heather Dune Macadam, uznávaná autorka z USA, odkrýva ich tragické príbehy založené na rozhovoroch s preživšími, na konzultáciách s historikmi, očitými svedkami a na rozhovoroch s príbuznými prvých žien deportovaných zo Slovenska do Osvienčimu. Jej kniha je dôležitým doplnkom v mozaike literatúry o holokauste a o histórii žien.
Príbeh dvoch sestier z Auschwitzu Silný memoár dvoch odvážnych sestier o odhodlaní prežiť hrôzy holokaustu. V marci 1942 Rena Kornreichová a 997 ďalších mladých žien prinútili nasadnúť do prvého ženského transportu smerujúceho do krutého tábora Auschwitz. Príbeh o láske a odvahe sa začína, keď sa mladá Rena krátko po príchode do tábora smrti stretáva so svojou sestrou Dankou a zisťuje, že miesto, na ktoré sa dostali, bude pravdepodobne ich konečnou stanicou. Tento pravdivý príbeh opisuje tri roky a štyridsať jeden dní neúprosného boja dvoch sestier, ktoré sa odmietli vzdať, a to cez pašovanie krajca chleba pre svojich priateľov po vyhýbanie sa hrozbám, ktoré dennodenne číhali na každom rohu. Dych berúce udalosti v tejto knihe nám pripomínajú, že ľudskosť a nádej môžu prekonať aj neopísateľnú brutalitu. Tetovanie už pravdepodobne vybledlo. No ja nepotrebujem pripomienku. Viem, čo som bola... Viezla som sa v prvom transporte do Auschwitzu. Bola som číslo 1716. Rena Kornreich Gelissen, január 1994.