Silvia Avallone Knihy

Adele žije na periférii Bologne a má len osemnásť rokov, keď sa v jedno skoré ráno vyberie sama na zastávku autobusu, s prasknutou plodovou vodou a kontrakciami, aby sa dostala do pôrodnice. Dcéru chce dať na adopciu, lebo jej bývalý frajer Manu ju opustil a navyše sa ako drogový díler dostal do väzenia a ona chce pre svoje dieťa čosi lepšie než život na sídlisku Labriola, kde sa všetci rodia ako „Bolo-luza“. Tridsiatnici Dora a Fabio naopak patria do lepšej spoločnosti, majú krásny priestranný byt v historickom centre Bologne, ale po rokoch neúspešných pokusov o umelé oplodnenie sa ich manželstvo pre Dorinu posadnutosť dieťaťom rúca. No je tu ešte aj Zeno: Adelin tajomný sused, ktorý ju každý večer pozoruje zo svojho balkóna, a zároveň Dorin študent. Zeno vníma všetky jemné, neviditeľné hranice, ktoré oddeľujú mesto protagonistov od mesta vydedencov. A všetkých spája jedna a tá istá túžba - nájsť miesto, odkiaľ by sa im život mohol zdať aspoň na chvíľu dokonalý.

Do Sassaie, malej dedinky v horách, sa dostanete len po strmej cestičke ukrytej medzi stromami. Práve tam sa jedného dňa objaví Emilia. Bruno z domu oproti je svedkom jej príchodu, ako by bol človek svedkom invázie. Žena má cudzí prízvuk a hromadu batožiny, ale čo robí tam hore, ďaleko od zvyšku sveta? Keď sa konečne stretnú, každý sosvojou vlastnou osamelosťou, Bruno vycíti priepasť podobnú tej svojej. Ale ona skrýva tajomstvo. Zlo, za ktoré pykala, ale ktoré sa nedá napraviť. Sassaia je ich únikovým miestom, jediným riešením, ako sa skryť pred budúcnosťou, v ktorú obaja prestali veriť. Budúcnosť však prichádza a riadi sa vlastnými zákonmi. Či už sme vinní, alebo nevinní, obeť alebo kat, čas plynie a odhaľuje, akí sme všetci nekonečne krehkí, osudovo ľudskí. S láskou, akú vedia svojim postavám venovať len veľkí autori a autorky, napísala Silvia Avallone svoj zatiaľ najzrelší román, príbeh o odsúdení a spáse, ktorý skúma najtemnejšie a najhlbšie trhliny duše, aby ich naplnil súcitom, životom a svetlom.

Keby ju niekto požiadal, aby presne určila začiatok ich priateľstva, Elisa by nedokázala odpovedať. Bola to noc, keď sa Beatrice zjavila na pláži, náhle ako padajúca hviezda, so smaragdovozelenými očami, ktoré sa v tme leskli? Alebo to bolo neskôr, keď ukradli džínsy z elegantného butiku a utiekli na mopedoch? Koniec je istý: uplynulo trinásť rokov, ale spomienka stále bolí. Pretože teraz si každý myslí, že Beatrice pozná: vie, čo nosí, čo jedáva, kam chodí na dovolenku. Obdivujú ju, závidia jej, nenávidia ju, zbožňujú ju. Nikto však nedokáže uhádnuť tajomstvo ukryté za jej neustále sa meniacim úsmevom, nikto si nedokáže predstaviť časy, keď „Rossettiová“ bola len Bea – jej najlepšia priateľka.

C’è un quartiere vicino alla città ma lontano dal centro, con molte strade e nessuna via d’uscita. C’è una ragazzina di nome Adele, che non si aspettava nulla dalla vita, e invece la vita le regala una decisione irreparabile. C’è Manuel, che per un pezzetto di mondo placcato oro è disposto a tutto ma sembra nato per perdere. Ci sono Dora e Fabio, che si amano quasi da sempre ma quel “quasi” è una frattura divaricata dal desiderio di un figlio. E poi c’è Zeno, che dei desideri ha già imparato a fare a meno, e ha solo diciassette anni. Questa è la loro storia, d’amore e di abbandono, di genitori visti dai figli, che poi è l’unico modo di guardarli. Un intreccio di attese, scelte e rinunce che si sfiorano e illuminano il senso più profondo dell’essere madri, padri e figli. Eternamente in lotta, eternamente in cerca di un luogo sicuro dove basta stare fermi per essere altrove. Silvia Avallone ha parole come sentieri allungati oltre un orizzonte che davamo per scontato. Fa deflagrare la potenza di fuoco dell’età in cui tutto accade, la forza del destino che insegue chi vorrebbe solo essere diverso. Apre finestre, prende i dettagli della memoria e ne fa mosaici. Sedetevi con lei su una panchina e guardate lontano, per scoprire che un posto da dove la vita è perfetta, forse, esiste.