Raniero Cantalamessa Poradie kníh

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cirkevní otcovia. Spoznajte ôsmich ranokresťanských spisovateľov prvých siedmich storočí, ktorí sa vyznačovali pravovernosťou náuky a svätosťou. Cirkevní otcovia sú stále aktuálnymi svedkami Tradície a podľa katolíckeho chápania základnými prameňmi kresťanskej viery sú práve Písmo a Tradícia. Zoznámte sa s učením sv. Atanáza, sv. Bazila, sv. Gregora z Nazianzu, sv. Gregora Nysského, sv. Augustína, sv. Ambróza, sv. Leva Veľkého a sv. Gregora Veľkého a objavte tak nové impulzy pre svoj život a vieru. Po Svätom písme predstavujú cirkevní otcovia druhú vrstvu pôdy, na ktorej stojí a z ktorej životnú silu čerpá teológia, biblická exegéza a celá spiritualita Cirkvi. Stredoveký teológ Ján zo Salisbury vravieval: Sme ako trpaslíci, ktorí sedia na pleciach obrov, takže môžeme vidieť viac vecí a ďalej ako oni, no nie pre ostrosť svojho zraku alebo pre vzrast svojho tela, ale pretože nás nosia vyššie a dvíhajú nás do obrovskej výšky.

Táto kniha rozhovorov uznávaného novinára Alda Mariu Valliho vznikla pri príležitosti osemdesiatych narodenín pátra Raniera Cantalamessu (* 1934), „chlapca, ktorý nosil vodu“. Najprv ako malý chlapec Vinicio nosil vodu žencom pracujúcim na poliach rodnej provincie Marche. Ako sám priznáva, celý život robí tú istú prácu, ktorú robil ako malý chlapec. Došlo iba k malej zmene: žencami sú teraz robotníci v Pánovej vinici a vodou, ktorú im nosí, je Božie slovo. Vnímavý na vnuknutia Božieho Ducha, opustil akademickú pôdu, aby sa stal prostým ohlasovateľom Božieho slova. Hlásal ho prostým i vzdelaným, katolíkom aj nekatolíkom, pápežom i prezidentom, osobne i cez televíznu obrazovku. V roku 1980 sa stal pápežským kazateľom. V roku 2009 sa rozhodol odísť z Ríma a žiť ako pustovník, čo po povolaní k rehoľnému životu a skúsenosti krstu v Duchu Svätom považuje za jedno z najväčších požehnaní svojho života. Raniero Cantalamessa kázal pred Jánom Pavlom II., ktorého si vážil pre jeho ľudskosť, triezvosť, trvalý postoj modlitby a uzobranosť; pred Benediktom XVI., u ktorého obdivoval hĺbku a jasnosť jeho myšlienok a jemnosť ducha. A o Františkovi hovorí: „Nech už Františkov pontifikátu potrvá akokoľvek dlho, nebude ľahké vrátiť sa späť. A ja dodávam: našťastie!“

Doteraz sme si aj my kresťania v ohlasovaní Ježiša Krista viac-menej konkurovali, čím sme ak sa na to pozeráme z vonkajšej perspektívy konali v rozpore so svojím svedectvom. Prečo teda nevyužiť epochálnu príležitosť prelomu storočia i tisícročia a nezačať spoločne ohlasovať evanjelium? Prečo by sme nemohli v bratskej svornosti šíriť to, čo z viery v Krista vnímame rovnako a čo je oveľa dôležitejšie než to, čo nás ešte rozdeľuje? Nikto z nás by sa pritom nemusel prehrešiť proti úcte k svojej vlastnej tradícii. Ján Pavol II. v Liste k jubilejnému roku 2000 Tertio millennio adveniente vyjadril želanie, aby sa toto jubileum stalo pre všetkých kresťanov príležitosťou zamerať sa na toľké veci, ktoré nás spájajú a ktorých je určite viac než tých, ktoré nás rozdeľujú. Táto kniha chce aspoň sčasti prispieť k uskutočneniu tohto projektu. Pavlov List Rimanom tento účel plní vynikajúcim spôsobom, pretože sa venuje hlavnej línii viery a kresťanského tajomstva. Je ideálnym základom pre spoločné svedectvo všetkých veriacich, o ktorom sa v ekumenických kruhoch hovorí čoraz naliehavejšie.

Cantalamessa nám v tejto knihe predkladá komentáre k čítaniam o Pánovom utrpení, prednesené v Bazilike svätého Petra za prítomnosti pápeža počas veľkopiatkovej liturgie v rokoch 1985-1995.

Na smrť sa môžeme pozerať dvoma spôsobmi: jeden spôsob je sapienciálny, ktorá má Biblia spoločný s ostatnými odbormi ako filozofia, náboženstvá, poézia, a druhý spôsob je mysteriózny alebo veľkonočný, ktorý sa vyskytuje jedine v kresťanstve. V prvom spôsobe je smrť pedagógom, v druhom je smrť mystagógom v tom zmysle, že uvádza do tajomstva a ona sama je súčasťou kresťanského tajomstva. schovat popis

Panenství v moderní společnosti z pohledu duchovního života.