Johan Huizinga Poradie kníh

Dve klasické kultúrnohistorické diela slávneho nizozemského mysliteľa. Slávny nizozemský historik Johan Huizinga (1872-1945), autor dnes už klasických, do mnohých jazykov preložených prác Jeseň stredoveku (1919), Erasmus (1924), Homo ludens (1938), Nizozemská kultúra v 17. storočí (1933/41), V tieňoch zajtrajška (1935) či Zhanobený svet (1945), patrí ku kľúčovým postavám európskeho kultúrnohistorického a antropologického myslenia prvej polovice 20. storočia. Jeho záujem pritom ďaleko presahoval Európu, od mladosti sa totiž zaujímal takisto o Indiu ale aj o Rusko. Ako profesor histórie na univerzite v severonizozemskom Groningene pochopil počas prvej svetovej vojny ako jeden z prvých európskych intelektuálov budúci globálny význam Spojených štátov amerických a pre svojich krajanov napísal o USA originálne a pútavé kultúrnohistorické dielo s názvom Človek a dav v Amerike (1918). O osem rokov neskôr, keď po prvý (a posledný) raz vstúpil na americkú pôdu, napísal o USA svoju druhú, oveľa osobnejšiu knihu s názvom Amerika, ako žije a myslí (1926). Obe autorove diela, ktorých myšlienkovú kvalitu preveril čas, vychádzajú v prvom slovenskom preklade.

Nizozemský kultúrny historik Johan Huizinga (1872-1945) sa preslávil najmä dvoma knihami, medievistickou prácou Jeseň stredoveku (1919) a kultúrnofilozofickou štúdiou Homo ludens (1938). Okrem toho je však aj autorom mnohých ďalších kníh a esejí z oblasti ranomoderných európskych dejín (napr. Erasmus, Kultúra Nizozemska v 17. storočí), z dejín USA (Človek a dav v Amerike, Amerika ako žije a myslí), z indickej literatúry (Vidušaka) a takisto kritických diel o úpadku modernej západnej civilizácie v 20. storočí (V tieňoch zajtrajška, Zhanobený svet). Vo všetkých týchto dielach sa prejavil nielen ako brilantný mysliteľ, ale aj ako skvelý literát. Súčasný výber jeho esejí približuje túto veľkú osobnosť európskej vzdelanosti prvej polovice minulého storočia ako vnímavého kultúrneho historika, ktorý mal nielen presné predstavy o základoch európskej civilizácie a kultúrnom jestvovaní jednotlivca i spoločnosti, ale aj o poslaní modernej historickej vedy.

Johan Huizinga (1872 – 1945) patrí k najvýznamnejším nizozemským historikom 20. storočia. Ako priekopník európskych kultúrnych dejín sa preslávil najmä veľkým opusom Jeseň stredoveku (1919, po slovensky 1990), venoval sa však aj otázkam filozofie hry (Homo ludens, 1938, po slovensky 1990) a kultúrnej kritike (V tieňoch zajtrajška, 1935; Zhanobený svet, 1943, obe po slovensky 2002), písal však takisto o medievistických témach i dejinách Spojených štátov amerických. Ako súčasník francúzskych historikov zoskupených okolo časopisu Les Annales bol sympatizantom nových metód v dejepisectve a interdisciplinarity v humanitných vedách, zaujímal sa tak o dejiny výtvarného umenia, ako aj o archeológiu, religionistiku a kultúrnu antropológiu. Dejiny Nizozemska ho vedecky priťahovali už od roku 1905, tento záujem však vyvrcholil v roku 1941, keď prepracoval sériu svojich starších kultúrno-historických prednášok venovaných svojej vlasti v období jej najväčšieho rozkvetu. Huizingova Kultúra Nizozemska v 17. storočí je dnes už klasickým dielom, v ktorom autor spojil historickú erudíciu s múzickosťou a ukázal, ako je možné esejisticky pútavo priblížiť modernému človeku život a civilizáciu vzdialenej historickej epochy.

Výber z esejistických prác Johana Huizingu (1872 – 1945) predstavuje tohto slávneho nizozemského historika ako kultúrneho kritika. Huizinga je autorom veľkých esejí, v ktorých zaujal stanovisko k nacionalizmu, totalitarizmu, etickej kríze, ku kríze vied a umení a k aktuálnej kultúrnej situácii v Európe. Huizinga sa v tejto publikácii prezentuje ako skeptický pozorovateľ, ktorého víziu sveta určuje pohľad a skúsenosti erudovaného odborníka na históriu.

Autorom knihy je holandský historik Johan Huizinga (1872 - 1945), ktorý sa k dejinám pristupoval s nadšením amatéra. Jeho hlboké vedomosti a osobitná metóda spracovania archívnych materiálov mu umožnili písať o minulosti, akoby ju sám prežil. Dielo zachytáva život v severnom Francúzsku, Burgundsku a Holandsku na prelome 14. a 15. storočia. Je to Huizingovo najúspešnejšie dielo, preložené do dvadsiatich siedmich jazykov. Zoznámi nás s ideálmi a módnymi prúdmi myslenia tej doby, ukáže nezhodu medzi ilúziou ideálu a realitou, a priblíži rytierske sľuby, turnaje a prežívanie lásky a náboženstva. Aj keď stredovek prežíval svoju jeseň, Huizinga tvrdí, že poznanie minulosti má význam pre duchovný život súčasníka. K ďalším jeho prácam patrí úvaha o osude civilizácie, konkrétne dielo Homo ludens, ktoré skúma pôvod kultúry v hre. Huizinga tvrdí, že hra je prítomná vo všetkom a kultúra sa vyvíja ako hra. Tento koncept vyvolal polemiku a podnietil ďalšie výskumy o funkcii hry v živote človeka. Obidve diela sú preložené do slovenčiny po prvý raz.