Henryk Sienkiewicz bol poľský novinár a prozaik, ktorého diela často zasadzoval do obdobia poľsko-litovského súštátia. Bol známy svojou precíznou snahou o autentické zobrazenie historického jazyka, hoci niekedy s vlastnou interpretáciou. Jeho epické historické romány, ktoré si získali medzinárodné uznanie, sa vyznačujú živým zobrazením minulosti a silnými postavami. Sienkiewiczovo majstrovstvo v epickom rozprávaní mu prinieslo Nobelovu cenu za literatúru.
Veľkolepý román poľského spisovateľa, nositeľa Nobelovej ceny, je prostredným, dejovo celkom samostatným dielom Sienkiewiczovej slávnej historickej trilógie. Potopa sa odohráva na začiatku druhej polovice sedemnásteho storočia, počas poľsko-švédskej vojny. Jedinečne zachytený obraz tejto búrlivej doby sa pred nami premieta ako na širokom plátne: napínavé zápletky, zaujímavé a vierohodné boje a bitky, i život na šlachtických dvoroch. Do popredia však zreteľne vystupujú súkromné osudy hlavných hrdinov, plné nečakaných zvratov, blúdenia, pochybností, ale aj úprimných nádeji, statočnosti a veľkej lásky.
Historický román významného polského prozaika, v němž na pozadí Neronova a Petroniova Říma vylíčil podstatu moci, kterou člověku dává mravní čistota a láska. Bohatství a pompézní sofistikovanost Říma se postarala o věčnou slávu svých obětí. Nejen Petr i Pavel vykoupili Ježíšovo učení, i nekonečné zástupy umučených prvotních křesťanů se staly nesmazatelným poselstvím víry, že je to láska, která vítězí.
Cestopis jedného z najbravúrnejších epikov všetkých čias sprítomní čitateľom atmosféru Afriky, Arabského sveta a ostrova Zanzibar na začiatku deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Nočná prechádzka popri velebnom majestáte gízskych pyramíd, lov na hrochy a krokodíly, návšteva u kanibalského náčelníka, malebné, farbami a dojmami prekypujúce opisy miest, prírodných scenérií, verne a živo načrtnuté portréty osôb, zaujímavé a neveľmi známe poznatky o živote v misiách tej doby, skúsenosti autora s tropickou chorobou – to je len zopár ochutnávok z pestrej palety ponúk pútavého, strhujúceho diela. Henryk Sienkiewicz absolvoval namáhavú cestu ako 45-ročný v spoločnosti grófa Jana Tyszkiewicza roku 1891, krátko po dovŕšení éry zemepisných objavov. Putuje teda v stopách bádateľov územiami už známymi a na kraj i ľudí sa díva pohľadom „moderným“, nám blízkym, t. j. okom jedného z „priekopníkov“ exotickej turistiky. Preto text rezonuje aj v dnešnej dobe.
Dielo Henryka Sienkiewicza, poľského autora svetového formátu, je čitateľskej verejnosti dobre známe. Rozprávky z Ameriky patria k autorovej ranej tvorbe, napísal ich bezprostredne po svojom pobyte v Amerike. V 19. storočí boli v Severnej Amerike ešte rozsiahle miesta nedotknuté civilizáciou a USA sa stále rozrastali. Noví osadníci z Európy prichádzali za vidinou bohatšieho a spokojnejšieho života, no neraz stratili aj to málo, čo mali predtým doma. Rozprávky z Ameriky sú príbehmi týchto ľudí, predovšetkým Poliakov. Približujú nám však aj osudy slovenských vysťahovalcov, ktorí čelili podobným ťažkostiam ako Poliaci hľadajúci šťastie v Amerike.
Listy z Ameriky sú významným dielom svetovej cestopisnej literatúry, ktoré autorovi umožnili rozvinúť rôzne aspekty jeho spisovateľského talentu. Uvoľnením od žánru spoločensko-kritickej realistickej poviedky, v ktorom sa dovtedy pohyboval, objavil, že forma listov mu dáva priestor na úvahy o americkej kultúre, feminisme a iných témach. Tieto reflexie sú prerušené živými reportážnymi postrehmi a malebnými opismi americkej prírody, ako sú snehové búrky a stáda bizónov. Exotika a dobrodružstvo v týchto Listoch prispeli k popularite autora v Poľsku.
Sienkiewicz sa nebojí prenikavých a ironických pohľadov, ktoré sú miestami prepletené čiernym humorom a cynizmom. Hoci niektoré pasáže môžu dnes pôsobiť hystericky, autor sa snaží zachytiť čistý kapitalizmus druhej polovice 19. storočia. V jeho cestopise nájdeme aj kritické úvahy o vkuse a jeho prekročení. Na rozdiel od romantikov, Sienkiewicz vníma prírodné úkazy ako desivé, nie fascinujúce, a snaží sa ovládnuť svoju obrazotvornosť. Listy nie sú presným historickým prameňom, ale skôr literárnym dielom, v ktorom autor narába s reáliami svojvoľne a kompozične, čím vytvára dielo s vysokou mierou autonómie vo vzťahu k skutočnosti.
