Elena Ferrante je pseudonym italské spisovatelky a překladatelky. Její knihy, původně vydané v italštině, byly přeloženy do mnoha jazyků. Mezi její nejznámější díla patří Neapolská sága. Identita spisovatelky není známá.
Príbeh stratenej dcéry je záverečným dielom strhujúcej ságy o dvoch ženách – premýšľajúcej a vzdelanej Eleny a neskrotnej Lily. Obe sú dospelé, majú manželov, milencov, deti a starnúcich rodičov. Priateľstvo im slúžilo ako kotva v živote. Obe sa snažili uniknúť zo štvrte, v ktorej vyrástli – bola väzením konformity, násilia a neporušiteľných tabu. Elena sa vydala, odišla do Florencie a napísala niekoľko kníh. V záverečnej časti ju neviditeľná sila znovu ťahá do Neapola.
V tretej časti Neapolskej ságy sa z dievčat Eleny a Lily stávajú ženy. Lila, ktorá sa v šestnástich vydala, má malého syna, opustila manžela a výhody, ktoré jej prinášalo manželstvo, a pracuje ako robotníčka vo fabrike. Elena odišla zo štvrte, skončila vysokú školu a vydala úspešný román. Otvorili sa jej dvere do sveta vzdelaných ľudí. Obe ženy sa snažia prebúrať múry väzenia, ktorým je život v biede, nevedomosti a podriadení sa. Plávajú v mori príležitostí, ktoré priniesli sedemdesiate roky. A predsa ich stále spája silné puto, ktoré nemôžu preťať žiadne vonkajšie okolnosti. „Vzťahy medzi ženami sa neriadia takými pevnými pravidlami ako priateľstvá mužov. Chcela som prerozprávať, ako celoživotné priateľstvo dvoch žien dokáže uniesť a prežiť dobré a zlé pocity, závislosť a emancipáciu, vzájomnú podporu a zradu.“ – Elena Ferrante „Ak ste nečítali romány Eleny Ferrante, je to akoby ste nečítali Gustava Flauberta v 1856... Nesporne geniálne.“ – Granta
Druhá kniha z Neapolskej ságy začína vo chvíli, keď Elena spolu so svojou „geniálnou priateľkou“ Lilou nechávajú za sebou svoje klaustrofobické dievčenstvo a vstupujú do sveta búrlivej mladej dospelosti, ktorú sprevádza láska, strata a zmätok. Na pozadí Neapola 60. a 70. rokov sa predtým nerozlučné priateľky vyberajú každá svojou cestou. Lila sa ako šestnásťročná vydala za bohatého Stefana Carraciho len, aby v svadobný večer zistila, že ju zradil, a tak ich manželstvo pochoval. Elena si naopak vybrala školu, netradičnejší spôsob, ako sa oslobodiť od dusivého života štvrti. Príbeh dvoch priateliek z neapolskej štvrte pokračuje. Elena a Lila majú dvadsať rokov. Lila je uväznená v tradičnom manželstve, zatiaľ čo Elena pokračuje na svojej ceste hľadania seba samej. Komplikovaný a meniaci sa vzťah medzi nimi ich často spája, ale aj rozdeľuje. Každá z nich sa ocitá na pomedzí bolestivého odporu a hlbokej lásky, ktorú k tej druhej cíti. Dievčatá dospievajú, sú z nich ženy, uprostred života ktorých stojí toto zvláštne a dokonale vykreslené priateľstvo.
Neapol na konci päťdesiatych rokov. Dve dievčatá vyrastajú vo svete chudoby a násilia, v uzavretom vesmíre, v ktorom je nutné prispôsobiť sa, dodržiavať pravidlá a zvyky, byť ako ostatní. Dve dievčatá, od začiatku iné, k sebe nachádzajú cestu, až sa stanú neoddeliteľnými. Elena je pekná a svetlovlasá. Učí sa, snaží sa každému vyhovieť, splniť, čo sa od nej čaká. Rebelantská Lila je tmavá zlá, ale nesmierne bystrá… priam geniálna. Nebojí sa nikoho a ničoho. Zo školy však odchádza pomáhať otcovi a bratovi v obuvníckej dielni. Naopak, Elena, ktorú podporuje učiteľka, pokračuje v štúdiu na gymnáziu ako deti z bohatších rodín, ktorých rodičia si to môžu dovoliť. Dievčatá sa menia navonok aj vo vnútri, ich cesty sa rozchádzajú a znovu krížia na pozadí živej, ale temnej a drsnej neapolskej štvrte. A tie cesty ich vedú k dospelosti. Detstvo nezostáva bez následkov, bez spomienok na túženie a utrpenie. Geniálna priateľka je portrétom dvoch nezabudnuteľných dievčat, ktorý Elena Ferrante vykresľuje s vášňou a nehou až do dna ich duše. Je to fascinujúci román. Freska z hluku, obrazov a farieb, poodchýlené okno do druhého sveta, do inej doby. Nezabudnuteľný príbeh priateľstva.
Táto kniha vás zavedie do ateliéru Eleny Ferrante, poskytne pohľad do zásuviek jej písacieho stola, za ktorým vznikli tri romány a štvorzväzková Neapolská sága. Frantumaglia obsahuje listy, eseje, zamyslenia, zápisky a rozhovory, ktoré autorka poskytla za viac než dvadsať rokov. Elena Ferrante tu odpovedá na množstvo otázok jej čitateliek a čitateľov. Píše o svojom rozhodnutí zostať v úzadí a dovoliť svojim knihám žiť si samostatný život. Píše si s režisérmi, vyjadruje sa k filmovým adaptáciám svojich románov, opisuje neľahké formulovanie odpovedí na novinárske otázky. Uvažuje o svojom vzťahu k psychoanalýze, mestám, v ktorých žila, k feminizmu a k detstvu, ktoré je pre ňu studnicou spomienok, dojmov a predstáv. Frantumaglia je živým a intímnym autoportrétom premýšľajúcej spisovateľky.
Olga mala kedysi literárne ambície, ale vymenila ich za manželstvo a materstvo. Presťahovala sa do Turína, kde žije s manželom Mariom, dvomi deťmi a psom. Keď ju Mario po pätnástich rokoch spoločného života opustí, je úplne zmätená. Hoci sama seba presviedča, že všetko zvládne, že nie je „úbohá opustená žena“, o ktorej toľko počula počas svojho neapolského detstva, nevie sa odnaučiť ľúbiť svojho manžela. Rutinné povinnosti jej prerastajú cez hlavu, zanedbáva sa, opúšťa sa. Po mesiacoch sebaľútosti, hnevu, pochybností, zúrivosti, zúfalstva a takmer šialenstva začína vnímať svet a aj svoje manželstvo jasnejšie. Román Dni opustenia šokuje a zároveň fascinuje svojou surovou úprimnosťou, opisom zostupu do prázdnoty, ktorá Olge zostala po ilúzii manželstva a seba samej. Keď sa ocitne doslova uväznená medzi štyrmi stenami bytu, je nútená konfrontovať sa so svojimi démonmi, stratou vlastnej identity a sveta, aký poznala, ako aj s možnosťou, že život už nikdy nebude ako predtým.
Náhodné úvahy sú zbierkou päťdesiatich dvoch rôznorodých fragmentov, čerpajúcich zo skúseností a poetiky, intuície a autobiografie. Názvy týchto krátkych textov vytvárajú pohyblivú mapu, ktorú si musí poskladať samotný čitateľ. Opis nespavosti plynulo prechádza k potrebe písať, tri bodky k zbabelosti, príťažlivosť amerického herca k autonómii umeleckého diela, trauma zo sťahovania k emancipácii žien. Snaha ísť do hĺbky, hľadať v podvedomí, napokon vedie k tomu, aby sme uvideli ženskú skúsenosť ako úžasný, ešte čiastočne neodhalený obraz. Náhodné úvahy idú ďalej než patriarchálna predstavivosť, rétorika emancipácie či spoločnosťou akceptované pocity.
Rozprávačka tohto surovo úprimného príbehu je štyridsaťsedemročná Leda, profesorka angličtiny na univerzite vo Florencii. Keď jej dcéry odídu za svojím otcom do Kanady, očakáva, že sa bude cítiť osamelá a opustená. Na svoje vlastné prekvapenie však cíti len úľavu, akoby sa oslobodila od veľkej ťažoby. Rozhodne sa zájsť na dovolenku k moru do malého prímorského mestečka na juhu Talianska. Na pláži ju zaujme mladá matka Nina obklopená množstvom neapolských príbuzných a pripomenie jej časy, keď sa aj ona cítila absolútne pohltená starostlivosťou o deti. Séria zdanlivo bezvýznamných udalostí však Ledu vráti späť k znepokojivým spomienkam a príbeh o príjemnom návrate k vlastnému životu sa stáva ostrou konfrontáciou s minulosťou. Elena Ferrante opisuje rozporuplné pocity, ktoré pútajú rodičov k deťom priamo, ostro a pravdivo. Z jednoduchých pozorovaní vytvára silný príbeh o nádeji a nesplnených túžbach.
Rozprávanie dospievajúcej Giovanny sa začína vetou: „Dva roky predtým, ako otec odišiel z domu, povedal mojej matke, že som veľmi škaredá.“ Viac ako tristo strán príbehu z prostredia strednej neapolskej spoločenskej vrstvy v polovici deväťdesiatych rokov, v ktorej sa mladé dievča stretáva s dvojtvárnosťou, falšou, krízou hodnôt a spletitosťou rodinných vzťahov, bolo prvými talianskymi recenzentmi vrelo prijatých a u čitateľskej obce, ako to už býva v prípade tejto autorky zvykom, vyvolalo obrovskú odozvu. Do akého zrkadla sa má dospievajúce dievča pozrieť, aby sa našlo a zachránilo? Čitatelia a čitateľky s ním prežijú flaubertovský čas veľkých zmien, objavov, sklamaní a nejednoznačností dospelosti.
V týchto štyroch sviežich esejach Ferrante ponúka vzácny pohľad na pôvod svojich literárnych schopností. Píše o svojich vplyvoch, zápasoch a formovaní sa ako čitateľka i spisovateľka; opisuje nebezpečenstvá „zlého jazyka“ a naznačuje spôsoby, akými dlho vylučoval ženskú pravdu; navrhuje zborové spojenie ženského talentu, keď rozoberá dielo Emily Dickinsonovej, Gertrude Steinovej, Ingeborg Bachmannovej a mnohých ďalších.Predkladáme vám subtílnu a zároveň úprimnú knihu „jednej z najväčších prozaičiek našej doby“ o dobrodružstvách v literatúre, a to na jej okraji i za ním.
