Bohumila Ferenčuhová Poradie kníh

BOHDAN I. VEĽKÝ CÁR SIBÍRSKY Tak nazvali posmešne v roku 1919 Bohdana Pavlů, československého splnomocnenca a diplomatického zástupcu v Rusku, legionári, ktorí by už najradšej práskli do bot a čím skôr sa vrátili do vlasti, pomohli ju vydobyť od neprajných susedov, vystavať podľa vlastných predstáv a pokojne v nej žiť i so svojím potomstvom. Veľkolepá prezývka a iste lákavý názov pre biografiu, ktorá by chcela vrátiť portrétovanú osobu do historickej pamäti Slovenska i Českých zemí. Zodpovedá však len krátkemu časovému úseku v živote Bohdana Pavlů, ktorý bol omnoho bohatší a rozmanitejší. Čitateľovi ponúkam životopis v troch častiach Mladosť, Mužnosť a Múdrosť. Každá z nich je spätá s iným historickým obdobím: roky mladosti a vzdelávania s Rakúsko-Uhorskom, s Moravou, Slovenskom i Prahou, hrdinské roky mladého muža s prvou svetovou vojnou a československým odbojom v Rusku, vrchol kariéry s diplomatickými službami, keď pôsobil ako vyslanec prvej Československej republiky najprv v Bulharsku, potom v Dánsku, v rokoch 1934 1937 v Sovietskom zväze, a napokon až do predčasnej smrti v máji 1938 ako zástupca československého ministra zahraničných vecí v Prahe. Študoval právo, miloval literatúru a fascinovala ho politika. Ako literárny kritik a jeden zo zakladateľov literárneho časopisu Prúdy je na Slovensku pomerne známy. Mojím cieľom bolo predstaviť ho ako prvotriedneho novinára a diplomata. A tiež vyjadriť súhlas s výrokom jeho spolubojovníka z Ruska Ivana Markoviča: Ak by sme hodnotili poradie vedúcich osobností prvého československého zahraničného odboja podľa ich významu, po trojhviezdí Masaryk, Štefánik a Beneš nasleduje Bohdan Pavlů.

Osudy jedenástich slovenských diplomatov od Štefánika po Clementisa pohľadom popredných historikov s bojatou fotografickou prílohou.

Veľká väčšina mobilizovaných Slovákov a Čechov vstúpila do vojny ako bojovníci za Rakúsko-Uhorsko. Česi a Slováci sa však postavili do zbrane aj v opačnom zoskupení. Bojovali na strane Srbska, Ruska, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska, Japonska a Spojených štátov amerických s cieľom vytvoriť spoločný česko-slovenský štát. Jednou z ciest na uskutočnenie tohto plánu viedla cez poskytnutie vojenskej pomoci, a to v podobe česko-slovenského vojska, utvoreného z legionárov v zahraničí. Pri jeho formovaní zohral špecifickú a nezastupiteľnú úlohu Milan Rastislav Štefánik. Ako sa Štefánik pričinil o to, že prvá Československá republika sa ocitla na mierovej konferencii na strane víťazov? Kto sa zaslúžil o nábor do vojsk nazvaných légiami a aké bolo ich postavenie voči armádam dohodových mocností počas prvej svetovej vojny? Aký bol vzťah tohto zahraničného vojska k Armáde Československej republiky po jej vzniku? Čo zostalo z týchto udalostí v našej historickej pamäti? Na niektoré z týchto otázok sa pokúša odpovedať táto publikácia.

Biografia a historiografia predstavuje starý problém, s ktorým sa ľudstvo stretáva prinajmenšom od Plutarchových paralelných Životov slávnych Grékov a Rimanov. Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny. V tejto knihe uvidíme porovnanie prístupov francúzskej, českej a slovenskej historiografie a vzájomné inšpirovanie sa vzhľadom na teoretické východiská i praktické výskumné metódy. Historici z troch krajín, ktorí pracovali niekoľko rokov na spoločnej téme a položili si otázku Ako historici píšu biografie?, majú veľa spoločného. V prvom rade je to úsilie o objektivitu a uvedomenie si nebezpečenstva hagiografie na jednej a bezbrehej kritickosti na druhej strane. Pokúšajú sa zachytiť indivíduum v historicko-sociálnom a kultúrnom kontexte a sledujú interakcie verejného a súkromného. Riešia otázky vznikajúce v dôsledku napätia medzi tým, čo sa im na základe historických prameňov podarí zistiť zo života portrétovaného a tým, čo musia dotvoriť vďaka vlastnej kreativite.

Tretí diel Slovenska v 20. storočí sa zaoberá mimoriadne dôležitým historickým prelomom v roku 1918 a nasledujúcimi dvoma desaťročiami v dejinách Slovenska. Bola to historická epocha, o ktorej možno v retrospektívnom pohľade bez zveličenia povedať, že mala v slovenských dejinách jedinečný, nezastupiteľný význam.

Vznik Československej republiky v roku 1918 znamenal pre Slovensko historický impulz na rozvoj. Publikácia sa zameriava na utváranie občianskej spoločnosti v medzivojnovom období a na vplyvy, ktoré prispievali k jej formovaniu. V politickom systéme parlamentnej demokracie bola zaručená sloboda združovania a politický pluralizmus, čo vytváralo podmienky na rast občianskeho uvedomenia. Kapitoly sa zameriavajú na slovenskú spoločnosť, ktorej štruktúra bola po prevrate nezavŕšená. Budovanie občianskej spoločnosti je dlhodobý proces ovplyvnený novými pomermi demokratického štátu, modernizačnými tlakmi po prvej svetovej vojne, ako aj konzervatívnymi faktormi a historickými špecifikami, ako sú spoločná minulosť a tradičné inštitúcie. Politická kultúra, súbor hodnôt a tradícií, zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní občianskych postojov. Publikácia prináša túto tému z viacerých pohľadov, približuje teoretické a metodologické východiská problematiky občianskej spoločnosti a zameriava sa na konkrétne prejavy politickej kultúry, prepojenie občianskej angažovanosti jednotlivca, spolkov a politických strán na Slovensku, ako aj ideové a teoretické východiská zoskupení, ktoré sa na jeho území utvorili.

Štúdie medzinárodného kolektívu historikov sú výsledkom výskumného projektu slovenských (SAV) a francúzskych (CNRS) historikov a otváraním ciest k iným národným historiografiám. Recenzent Milan Zemko zdôraznil, že sú to „živé témy, či už je to vzťah spoločnosti a jej kultúrneho prostredia a povedomia, úloha historicko-kultúrnej pamäti, komparácia európskych nacionalizmov v 19. a 20. storočí, alebo výskum a komparatívna interpretácia formovania národných identít stredoeurópskych národov.

Kniha prináša nielen zasvätené štúdie popredných odborníkov – Bohumily Ferenčuhovej, Dušana Kováča, Miloslava Čaploviča a mnohých ďalších, ale aj články o obraze tohto výnimočného Slováka, spolupracovníka Tomáša Garrigue Masaryka a Edvarda Beneša a jedného zo zakladateľov Československej republiky, v prameňoch ruských (Jevgenij F. Firsov), talianskych (Antonello Biagini) i štúdie o jeho pôsobení ako astronóma na observatóriu v Meudone a potom ako diplomata a vojaka. Tento zborník je spolu s nedávno vydanou edíciou francúzskych dokumentov o Štefánikovi významným prínosom k poznaniu života a diela tejto stále ešte nie dosť dobre známej postave spoločných dejín Čechov a Slovákov. Po vedeckej konferencii z roku 1999, ktorá sa zaoberala Štefánikom a na ktorej sa zúčastnili len slovenskí historici, prišlo Ministerstvo zahraničných vecí SR s iniciatívou, aby sa na spoločnej téme v roku 2009 zúčastnili aj predstavitelia krajín, kde Štefánik pôsobil: Francúzska, Srbska, Ruska, Rumunska, USA, Talianska a samozrejme aj Českej republiky. Publikácia je cenným výsledkom tejto iniciatívy.

Rozsiahla kniha štúdií o francúzsko-slovenských vzťahoch prináša najdôležitejšie poznatky B. Ferenčuhovej z jej dlhoročného archívneho výskumu a štúdia. Publikácia obsahuje 26 chronologicky usporiadaných štúdií. Od pádu Bastily 1789 po novembrové udalosti 1989 sledovala autorka vplyv historických medzníkov (revolúcia 1848/49, zjednotenie Nemecka, rozpad habsburskej monarchie, vznik ČSR a ďalších štátov, Mníchovská dohoda, protifašistický odboj, rok1989) na vývoj stykov francúzskych, slovenských a českých intelektuálov. Pozornosť zamerala aj na vznik nových názorov, postojov, hodnôt i vzájomné obohacovanie, ako aj na problematiku ľudských práv, práv človeka a občana, ktoré zostali aktuálne počas dvoch storočí až dodnes.

Kapitoly k 70. narodeninám PhDr. Valeriána Bystrického.