Ivan Laučík Knihy

Ivan Laučík bol jedným z členov básnickej skupiny Osamelých bežcov. Jeho posledná kniha obsahuje všetky publikované i neuverejnené básne. Vo svojich veršoch zobrazoval rozporuplnosť našej reality plnej konfliktov, ktoré vznikajú vlastníckym a koristníckym prístupom človeka k prírode i jej zákonitostiam.

Prvá slovenská antológia poézie jednej z najdlhšie fungujúcich literárnych skupín v Európe Osamelých bežcov potvrdzujúca jej literárnohistorický význam, progresívnu úlohu a neodmysliteľné profilujúce postavenie v slovenskej literatúre posledného polstoročia. Básnické texty rozdelené do troch blokov sú doplnené citáciami z manifestov, fragmentmi listov, literárno-estetických i filozofických názorov a stanovísk členov skupiny. Antológia je výsledkom kompetentného a fundovaného, ale aj celkom originálneho prístupu k textovému materiálu zostavovateľa Jána Štrassera, ktorý dôverne pozná príbeh tejto básnickej skupiny. Kniha je doplnená o archívne fotografie a ilustrácie Jakuba Milčáka.

Laučíkov "osamelobežecký" princíp sa rozchádza s bežným chápaním básne. (...) U Laučíka jeden člen prirovnania je mimo básne – robí z nej otvorenú štruktúru. A zdá sa, že práve táto štrukturálna nespojitosť textu básne zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie. Iba zdanlivú, milí konvencionalisti. Pretože báseň sa otvára nesformulovanej ľudskej senzibilite, v nej hľadá a provokuje ten chýbajúci člen. (…) Text týchto básní je vlastne akýmsi scenárom filmu realizujúcim sa vo vedomí človeka, schopného evokovať v sebe naznačenú citlivosť, až tu, v priestore sa uzavrie tvar a naplní sa akčnosť básne, ktorá dosahuje svoj cieľ – účinkovať v priestore činu. (Ivan Štrpka)

V zbierke básní Havránok, sa autor vracia k našej prapodstate, k večným koreňom, k osvedčenému kolobehu prírody, k zaprášeným cestám, ktoré vedú, ale i mätú, a následnej ilúzii i dezilúzii z nich.

Básnická zbierka, prvé vydanie vyšlo v roku 1988 po tom, ako jej autor nemohol osemnásť rokov publikovať.