Ottessa Moshfegh Knihy

Prečo by naša hrdinka nemala byť šťastná? Veď je mladá, pekná, nedávno skončila univerzitu, dostala dobré miesto v galérii a býva vo vlastnom byte na Manhattane, ktorý zaplatila z dedičstva. Napriek tomu v jej srdci zostáva temné prázdno. Asi to nebude len smrťou rodičov, sadistickým putom s najlepšou kamarátkou či nefungujúcim vzťahom s priateľom z Wall Street. Je predsa rok 2000 a ona žije v meste neobmedzených možností. Čo také strašné by sa tu mohlo stať? Môj rok pokoja a odpočinku prináša naozaj vyčerpávajúcu odpoveď. V rozprávaní s nebezpečnou dávkou sedatív a irónie nám americká spisovateľka Ottessa Moshfegh vysvetľuje, aké dôležité je hľadať zmysel života v rýchlom a náročnom svete, kde záleží predovšetkým na tých nepodstatných veciach.

Vitajte v stredovekej dedine Lapvona, kde vyrastá aj Marek, polosirota a miestny mrzák. Je synom tyranského pastiera, jeho matka údajne zomrela pri pôrode. Spriaznenou dušou mu je iba slepá dojka Ina, ktorá dokáže zázračne komunikovať s prírodou. Pre niektorých dedinčanov sú jej schopnosti darom z nebies, ostatní ju pod vplyvom zhýralého kňaza Barnabáša považujú za čarodejnicu. Keď Lapvonu postihne sucho a hladomor, bezbrehá viera dedinčanov v mocnosti, ktorým leží na srdci ich blahobyt, je vystavená krutej skúške zo strany zemepána Villiama. Nešťastná náhoda však zblíži Mareka so šľachticovou rodinou a temné sily na seba nenechajú dlho čakať. Biblická katastrofa je na dosah. Tenký závoj, ktorý delí život od smrti a pozemské od nadpozemského, je zrazu takmer neviditeľný. Ottessa Moshfegh napísala román plný mágie, vrážd, lží, zneužívania a irónie, pri ktorom budete cítiť fyzické zhnusenie, ale nebudete ho môcť prestať čítať. Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Môže jedna mŕtvola súvisieť s podstatou literatúry? Na prechádzke so psom nájde Vesta v lese pod kameňom rukou napísaný odkaz: „Volala sa Magda. Nikto nikdy nezistí, kto ju zabil. Nebol som to ja. Tu je jej mŕtve telo.“ Nijaké telo naokolo nevidieť. Je otrasená. V meste je nová, prišla sem po smrti manžela a nikoho nepozná. Riešenie záhady sa pre ňu stáva novým koníčkom. Bez toho, aby sa mala o čo oprieť, vytvára zoznam podozrivých a skúma možné motívy zločinu. Vestine domnienky o smrti ženy začínajú postupne nadobúdať reálne kontúry a tajomná hmla nad prípadom sa rozplýva, až kým na povrch nevyplávajú temné súvislosti s jej vlastnou minulosťou. Román Smrť v jej rukách je brilantnou zmesou napätia a čierneho humoru. Pri jeho pozornom čítaní môžeme prísť na to, že príbehy, ktoré sme sa naučili rozprávať o vlastných životoch, nemusia byť úplne pravdivé.

There's something eerily unsettling about Ottessa Moshfegh's stories, something almost dangerous while also being delightful - and often even weirdly hilarious. Her characters are all unsteady on their feet; all yearning for connection and betterment, in very different ways, but each of them seems destined to be tripped up by their own baser impulses. What makes these stories so moving is the emotional balance that Moshfegh achieves - the way she exposes the limitless range of self-deception that human beings can employ while, at the same time, infusing the grotesque and outrageous with tenderness and compassion. The flesh is weak; the timber is crooked; people are cruel to each other, and stupid, and hurtful, but beauty comes from strange sources, and the dark energy surging through these stories is oddly and powerfully invigorating. One of the most gifted and exciting young writers in America, she shows us uncomfortable things, and makes us look at them forensically - until we find, suddenly, that we are really looking at ourselves.

A lonely young woman working in a boys prison outside Bostonin the early 60s is pulled into a very s....

The debut novella from one of contemporary fiction's most exciting young voices, now in a new edition. Salem, Massachusetts, 1851: McGlue is in the hold, still too drunk to be sure of name or situation or orientation--he may have killed a man. That man may have been his best friend. Intolerable memory accompanies sobriety. A-sail on the high seas of literary tradition, Ottessa Moshfegh gives us a nasty heartless blackguard on a knife-sharp voyage through the fogs of recollection. They said I've done something wrong? . . . And they've just left me down here to starve. They'll see this inanition and be so damned they'll fall to my feet and pass up hot cross buns slathered in fresh butter and beg I forgive them. All of them . . . : the entire world one by one. Like a good priest I'll pat their heads and nod. I'll dunk my skull into a barrel of gin.

En Mi año de descanso y relajación, Ottessa Moshfegh hace de Manhattan el epicentro de una civilización, la del año 2000, dominada por la apatía. Como una oscura bella durmiente, la narradora de esta novela decide encerrarse durante un año en su piso de una de las zonas más exclusivas de Nueva York, asistida por una herencia ingente y por una gran cantidad de fármacos, para dedicarse a dormir y ver películas de Whoopi Goldberg y Harrison Ford. El inicio de un siglo supuestamente trepidante encuentra a nuestra protagonista durmiendo en el sofá con la tele encendida. Con mucho cinismo, series, películas comerciales y narcóticos, y a costa de cortar todo vínculo humano, cualquiera puede sobrellevar esta vida. Ahora bien, Èlo que queremos es sobrellevarla?