Ľubica Voľanská Knihy

Monografia, predstavuje vstup do dôležitej, no na Slovensku nie dostatočne preskúmanej problematiky. Autori jednotlivých kapitol vo svojich textoch analyzujú rôzne aspekty komunikácie a vzťahov medzi generáciami v súčasných bratislavských rodinách, pričom svoje poznatky zasadzujú do komplexnejšieho rámca európskeho výskumu.Závery, ku ktorým dospeli, sú jednoznačné: generácie rodičov, detí a vnukov sa navzájom potrebujú. Chcú a musia kooperovať na úrovni spoločnosti, komunity alebo rodiny, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žijú v spoločnej domácnosti alebo bývajú oddelene. Každá generácia prináša do spoločného vzťahu vlastné skúsenosti, zručnosti, aj emócie. Fungujúca spoločnosť i rodina je výsledkom práve tejto spoločne zdieľanej rozmanitosti. Za najväčšiu výzvu pre budúce výskumy považujú autori zachytenie ambivalencie vzťahov a komunikácie medzi generáciami v súvislosti s konfliktami medzi nimi. Zistenia, ku ktorým dospeli, upozorňujú na zaujímavé trendy a súčasne otvárajú ďalšie otázky, ktoré bude potrebné preskúmať.

Európa šedivie. Staroba a starnutie sa tak stále častejšie stávajú predmetom mediálneho sociálno-politického i výskumníckeho záujmu. Subjektívne prežívanie tejto životnej etapy i starnutia ako procesu je však v stredoeurópskom prostredí v sociálnych vedách skúmané málo. Autorku zaujímali motivácie správania sa a činností starých ľudí, ich postoje k vlastnému správaniu a konaniu a k správaniu a konaniu iných, ako sú zobrazené v ich autobiografických textoch. Ďalej sleduje ambivalentné vnímanie staroby vo verejnom a odbornom diskurze prepojené s vnímaním starými ľuďmi v súvislosti s hranicami staroby. Bežne kladené otázky: Kto je starý? Ako možno stanoviť časovú alebo inú hranicu, odkedy je človek starý?

Monografia prostredníctvom prehľadu aktuálnej literatúry, ako aj originálnych výskumov autorov a autorky prezentuje tri inovatívne výskumné prístupy v etnológii a sociálnej antropológii. Etnológovia testujú možnosti a limity postmoderných metodologických prístupov, ktoré sú na hranici vedy a umenia (autoetnografia, reflexívne písanie); prístupov, ktoré sú typické skôr pre pozitivisticky ladené vedné disciplíny (experiment) a ukazujú tiež, ako sa dá nehmotné kultúrne dedičstvo uchopiť prostredníctvom prístupov antropológie organizácií, ktorá sa pohybuje na hranici sociálnej psychológie, sociológie, ale má presah aj do politického priestoru. Publikácia je určená všetkým sociálnym a humanitným vedcom a vedkyniam, ktorí sa neboja prekračovať hranice svojich disciplín