Světlana Alexandrovna Alexijevič Poradie kníh

Ohne Bewusstsein der Vergangenheit lässt sich in der Gegenwart keine Zukunft entwerfen und lenken. Die Literaturnobelpreisträgerin Swetlana Alexijewitsch und der Außenpolitiker Ruprecht Polenz sprechen über die Beziehungen zwischen Russland und Europa, das Vermächtnis der Sowjetunion im „homo sovieticus“ sowie über Möglichkeiten öffentlichen oder privaten Widerstands. Freiheit, darüber sind sie sich einig, kann nicht importiert oder allein durch äußeren Druck erzwungen werden. Sie muss sich aus einer gesellschaftlichen Ordnung heraus entwickeln, aus einem Sog, den das Freiheitsversprechen auslöst.

Detská nevinnosť a vojnové besnenie. Tieto dve veci v žiadnom prípade nejdú dokopy. A predsa v každom konflikte trpia najmä bezbranné deti. Tak je to dnes v Sýrii či Afganistane, a tak to bolo aj pred viac ako sedemdesiatimi rokmi počas Veľkej vlasteneckej vojny v Sovietskom zväze. Kto iný by mohol spracovať túto nesmierne ťažkú tému, ak nie laureátka Nobelovej ceny za literatúru, fenomenálna Svetlana Alexijevič? Už viackrát dokázala, že na vojnu a ľudské utrpenie sa dokáže pozrieť z najrôznejších uhlov pohľadu a nikdy pri tom nestratiť z očí aj obyčajného človeka. Po mimoriadnej knihe Vojna nemá ženskú tvár, v ktorej skúmala účasť žien v predných líniách sa rozhodla preskúmať aj to, ako vojnové utrpenie ovplyvnilo deti. V knihe Poslední svedkovia rozpráva príbehy ľudí, ktorí boli v čase Veľkej vlasteneckej vojny ešte malými deťmi. Ich dediny boli vypálené. Rodičia zastrelení priamo pred ich očami. Vojna sa ich dotkla svojou slizkou rukou, poznačila ich a tým, ktorí prežili, sa navždy vyryla do sietnic i myslí. Nikdy na ňu nezabudli. Nikdy na ňu nezabudnú. Poslední svedkovia sú zavŕšením hrôzostrašnej pentalógie Svetlany Alexijevič, v ktorej zaznievajú tisíce zlomených hlasov. Vypočujeme ich?

Koniec sovietskeho impéria z prvej ruky – očami držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič. Na trpezlivo zbieraných ľudských osudoch ukazuje, ako sa veľké dejiny dotýkajú tých najobyčajnejších ľudí. Mozaika stoviek rôznych hlasov znie v jednom mohutnom akorde, no napriek tomu nezaniká ani individualita konkrétneho človeka. Čo sa stane s človekom, keď padne impérium? A čo sa stane so všetkou tou vierou, ktorú v sebe mali milióny? Vyparí sa? A dá sa vôbec zo dňa na deň začať veriť niečomu inému? Časy zo second-handu začínajú v gorbačovovskej ére a končia pri Lukašenkových manévroch v bieloruskom Minsku – je to teda tá najčerstvejšia história, ktorú bývalé sovietske impérium ponúka. Svetlana Alexijevič zavŕšila týmto dielom sériu kníh o osudoch a dejinách ruskej duše. Súčasťou knihy je aj rozsiahly osobný rozhovor Nataľje Irgunovovej, v ktorom Svetlana Alexijevič prezradí mnohé o svojej dlhoročnej intenzívnej práci, za ktorú ju v roku 2015 ocenila Švédska kráľovská akadémia Nobelovou cenou.

26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody v 20. storočí. Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič. Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“. Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti