Príležitostné žánre zostávali v slovenskej literárnej historiografii doposiaľ na pokraji záujmu a takmer bez reflexie, a to i napriek tomu, že v súvekej kultúre plnili významnú funkciu v kultúrnej komunikácii, ktorá súvisela s aktuálnou dobovou politickou a spoločenskou situáciou. A tiež napriek ich výpovednej hodnote smerom k tzv. malým dejinám, teda k udalostiam v životoch rodov, rodín, osobností, alebo vo vzťahu k lokalitám, regiónom, či v súvislosti s inštitúciami. Potenciál príležitostných textov je široký, s presahom do viacerých vedných odborov. V širšom význame slova sa totiž „príležitostnosť” prenáša do udalostí a sviatkov, rituálov, ktorými si komunita pripomína a utvrdzuje to, čo patrí do spoločného priestoru hodnôt a prežívania. Do príležitostných textov sa prenášali kultúrne kódy a modely, ktoré boli podstatné pre napĺňanie predstáv zmysluplného života komunity, pre jej koherentné fungovanie.
