Karl Benyovszky Poradie kníh

Cudzincovi, ktorý na svojich cestách čo len nakrátko zavíta na Slovensko, treba vrelo odporúčať návštevu malebného Považia: možno ho porovnať s romantickým Porýním a s hojne navštevovanou, obľúbenou oblasťou Wachau, no počtom zámkov a zrúcanín s tridsiatimi hradmi, pevnosťami, kaštieľmia starými kláštormi je Považie podstatne bohatšie. Ak si ho chceme pozrieť, nemôžeme využiť plavbu loďou, musíme sa uspokojiť so železnicou, lebo rieka pre plytčiny, nebezpečné ohyby a častý nedostatok vody je nesplavná. Ale práve cesta vlakom poskytuje návštevníkovi mimoriadne čaro, umožní mu nielen pokochať sa pohľadom na túto perlu Slovenska, ale aj pobudnúť v prekrásnych Tatrách. Na starých pohľadniciach, fotografiách a rytinách vynárajú sa pri čítaní mestá a mestečká, zámky a hrady opradené povesťami, a Benyovszky, vynikajúci sprievodca, nás upriamuje na zaujímavosti, ktoré by sme si sami sotva všimli. Takto nám cesta hore Považím príjemne plynie a ani sa nenazdáme prejdeme z Bratislavy až k sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Tam sa cesta končí. A v nás ostane len túžba navštíviť tieto čarovné miesta.

Sprievodca z roku 1931 od známeho publicistu a popularizátora Bratislavy Karla Benyovszkeho v dobovom – dnes už archaickom preklade Jána Kaššovica. Mnohé z toho, čo vtedy charakterizovalo modernú Bratislavu – počnúc príchodom do mesta električkou z Viedne či paroloďou a končiac zoznamom luxusných kaviarní, hotelov, reštaurácií a viech, ale aj kín, divadiel, štátnych inštitúcií či viacjazyčných denníkov a časopisov – už poznáme len z histórie či spomienok pamätníkov. Taká bola Bratislava začiatkom tridsiatych rokov.

Slovenský právnik a novinár Ján Kaššovic (1902 – 1990) patril medzi dôležitých predstaviteľov národnej a katolíckej inteligencie medzivojnového obdobia. V rokoch 1939 – 1945 zastával významnú úlohu v domácej i zahraničnej politike Slovenskej republiky. Po vyhlásení samostatnosti pôsobil vo viacerých politických a diplomatických funkciách. Bol legačným radcom slovenského vyslanectva v Ríme (1940) , predsedom Ústredného úradu práce a riaditeľom Robotníckej sociálnej poisťovne (1940 – 1944). V roku 1944 bol tiež šéfom prezídia ministerstva vnútra. Najvyššiu diplomatickú pozíciu dosiahol začiatkom roku 1945, keď bol menovaný za chargé d´affaires slovenského vyslanectva pri Talianskej sociálnej republike. V roku 1946 emigroval do Spojených štátov amerických. Jeho spomienky prinášajú viaceré nové informácie, cenné skúsenosti i osobné pohľady na komplikované dejiny Slovenska a Slovákov v 20. storočí. Poskytujú realistický pohľad na udalosti, ktorými Slovensko prechádzalo v pohnutých rokoch druhej svetovej vojny. V tomto zmysle sú cenným príspevkom k hlbšiemu poznaniu činnosti mladej slovenskej diplomacie a politického vývoja na Slovensku v období 1939 – 1945. Sú tiež zaujímavým svedectvom z pozície priameho svedka a účastníka významných historických udalostí, čím sa stávajú dôležitým a hodnotným prameňom nielen pre laického čitateľa, ale i profesionálneho historika k bližšiemu poznaniu zaujímavého, no pohnutého obdobia novodobých slovenských dejín.

Cudzincovi, ktorý na svojich cestách čo len nakrátko zavíta na Slovensko, treba vrelo odporúčať návštevu malebného Považia: možno ho porovnať s romantickým Porýním a s hojne navštevovanou, obľúbenou oblasťou Wachau, no počtom zámkov a zrúcanín s tridsiatimi hradmi, pevnosťami, kaštieľmi a starými kláštormi je Považie podstatne bohatšie. Ak si ho chceme pozrieť, nemôžeme využiť plavbu loďou, musíme sa uspokojiť so železnicou, lebo rieka pre plytčiny, nebezpečné ohyby a častý nedostatok vody je nesplavná. Ale práve cesta vlakom poskytuje návštevníkovi mimoriadne čaro, umožní mu nielen pokochať sa pohľadom na túto perlu Slovenska, ale aj pobudnúť v prekrásnych Tatrách. Na starých pohľadniciach, fotografiách a rytinách vynárajú sa pri čítaní mestá a mestečká, zámky a hrady opradené povesťami, a Benyovszky, vynikajúci sprievodca, nás upriamuje na zaujímavosti, ktoré by sme si sami sotva všimli. Takto nám cesta hore Považím príjemne plynie a ani sa nenazdáme prejdeme z Bratislavy až k sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Tam sa cesta končí. A v nás ostane len túžba navštíviť tieto čarovné miesta.

Prešporok, korunovačné mesto Uhorska, rozložené na úpätí Malých Karpát na brehu Dunaja, je bohaté na staré povesti. Podľa autentických dobových rozprávaní ich zaznamenal Karl Benyovszky - znalec starej Bratislavy, milovník jej zákutí, autor viacerých publikácií, ktoré vychádzajú v edícii Bratislava - Pressburg. Tajuplné príbehy rozprávajú o staršidelnom dome na Hlavnom námestí, o starej radnici či o obraze, čo namaľoval v Prešporku čert. V povestiach ožívajú vodníci a víly, známe prešporské postavy, Biela pani, slávny Kempelenov šachový automat či večný Žid, ktorý sa na chvíľu zastavil aj v prešporskom gete. Kniha je bohato ilustrovaná grafikami Ľuboslava Paľa.

Prechádzka starým Prešporkom začína vnútri dnes už zbúraných hradieb okružnou cestou popri baštách a mestských bránach. Poskytuje čitateľovi množstvo zaujímavých informácií a príbehov o ľuďoch, uliciach, domoch a palácoch. Prechádzka pokračuje okolo hradieb po mestskej promenáde a končí sa v niekdajších malebných predmestiach Bratislavy Schöndorf, Széplak, Zuckermandel, Dunajské predmestie. „Dnešná Bratislava je od roku 1919 opäť hlavným mestom. Jej vonkajší obraz sa odvtedy podstatne zmenil. Starobylé mizne, moderné honosné budovy rastú ako huby po daždi. Prudký rozvoj mesta ničí staré spomienky a tradície. Bol by som rád, keby táto skromná práca pomohla upevniť v starých i mladých obyvateľoch aj všetkých priateľoch historického mesta lásku k rodnej hrude, na ktorej žijú, a uchovať im v pamäti pekný starý Prešporok.“ Karl Benyovszky, 1937

Bratislavský (prešporský) rodák Karl Benyovszky (1886 – 1962) systematicky mapoval svoje rodné mesto. V tejto dokumentácii minulosti a súčasnosti nemohla chýbať židovská komunita. Obrázky prešporského geta približujú dejiny i súčasnosť starobylej, dnes už neexistujúcej časti Bratislavy. Ilustrujú kultúru a myslenie, určované Tórou, ovplyvňované modernou dobou. Tieto ilustrácie však Karl Benyovszky “nekreslil” sám, ale si pribral erudovaného pomocníka v osobe Josefa Grünsfelda juniora.