Märta Tikkanen je výrazným hlasom vo fínskej literatúre, známa svojimi silnými pohľadmi na životy a vzťahy žien. Jej písanie sa ponára do zložitých emocionálnych krajín s priamym, neúprosným štýlom. Tikkanenino dielo často spochybňuje spoločenské normy a ponúka hlboké vhľady do ženskej skúsenosti. Vytvára naratívy, ktoré hlboko rezonujú a zanechávajú na čitateľovi trvalý dojem.
Tisíckrát som už chcela odísť ak toto opíjanie nebude posledné tak odídem ak jeho zúrivosť zasiahne aj deti tak odídem aj začne ešte aj klamať tak odídem ak to už deti nebudú môcť vydržať vtedy budem musieť Všetko sa to stalo. A predsa som neodišla Prečo?
Znásilniť možno len ženu. Tak to stojí v zákone. Muža možno len potrestať. Alebo ponížiť. Tova si však vymyslí svojráznu odplatu. A potom zažije šok. A ešte jeden. Úsporný prvoplánový príbeh má hlboké podložie, núti zamyslieť sa nad vecami, ktoré by mali fungovať inak... Ukážka: Tova zastoná, spadne na dlážku no hoci nakope, nemá šancu a zrazu ju premkne strach. Všeličo sa je dostalo do uší. Počula o šialencovi vo Vanda. Hlavu obete rozmliaždil tupým predmetom a tele ukryl niekde v kroví. Vtedy sa vzdá. Pokúša sa nemyslieť na to. Zabudnúť, kde je. A čo robí. Je však ťažké zabudnúť na to, čo muž hovorí. Celý čas chrlí zo seba hnusné, obscénne slová, slová, ktoré jakživ nepočula. Alebo si ich len myslela, potajomky a v najhlbšom vnútri. Tvrdí, že ženy chcú byť znásilnené. Že z toho majú pôžitok. Že sa im páči, keď ich pevne priviažu s roztiahnutými nohami a bijú. Určite to nevie nik nevie lepšie ako on, chlap s býčou šijou, zarastenou hruďou a údom ako hríb, najhrubší je pri koreni. A je taký krátky, pomyslí si Tova triumfálne. Najkratší vták, akého som videla. Nijakej žene neprinesie pôžitok. Je lož, že nezáleží na tom, aký je dlhý alebo hrubý. Rozhodne by nemal byť krátky a najhrubší pri koreni a jeho úbohý tenký koniec by sa nemal tak smiešne krútiť. Opakuje si to stále dokola. Hovorí si to do taktu s odpornou vulgárnou muzikou, ktorá ju zaplavuje, dingylingydongdingydong krátkyúbohývtákúbohývták
"Die Liebesgeschichte des Jahrhunderts" nennen die beiden Partner ihre Ehe. Sie meinen es höhnisch und ernst zugleich. Da ist die Frau, die zwischen Ekel und Hilfsimpulsen schwankt, sich retten und den Mann nicht aufgeben will. Und da ist der Mann selbst, ein selbstzerstörerischer Trinker ...
ÄRotkäppchenä sucht in Gedankensplittern als erwachsene Frau nach ihrer eigenen Rolle als Tochter, Geliebte, Mutter.
Einfühlsam wird die tiefe Beziehung zwischen einer Mutter und ihrem schwerkranken Sohn in der unkonventionellen Form eines Gedichtes 'erzählt'.
