Magda Vášáryová Poradie kníh

Prvá súhrnná publikácia o Živene, spolku slovenských žien, vychádza pri príležitosti 150. výročia jej založenia. Predstavuje kľúčové i menej známe osobnosti spolku, jeho poslanie a bohatú kultúrnu a osvetovú činnosť od minulosti až po súčasnosť. Živena, najstarší slovenský ženský spolok, vznikol z iniciatívy mužov angažujúcich sa v slovenskom národnom hnutí v Rakúsko-Uhorsku v roku 1869. Zásluhou spolku sa v roku 1919 (po päťdesiatročnom úsilí) podarilo otvoriť prvú slovenskú vyššiu dievčenskú školu. Živena pomáhala ženám zo všetkých spoločenských vrstiev zmeniť život, ktorý im nevyhovoval - stať sa finančne nezávislou od muža, vedieť sa postarať sama o seba a svoje deti, odísť z nefunkčného manželstva, požadovať slušné zaobchádzanie na úradoch atď. Najväčší počet členov a členiek dosiahla v podmienkach demokratického Československa - v roku 1929 ich bolo štyritisíc. Živeniarky vyznávali a dodnes vyznávajú zásadu apolitickosti a nadkonfesijnosti: koncom tridsiatych rokov odolali nátlaku stať sa len spolkom evanjelických žien, v období vojnovej Slovenskej republiky zase odmietali vylúčiť zo svojich radov židovské ženy. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch vzdorovali obom totalitám 20. storočia, a keď sa u nás v roku 1989 začala obnova demokratického zriadenia, opäť dokázali osloviť mladé ženy moderným programom. V súčasnosti má spolok asi tisíc členiek a členov.

Matej Bel napísal: „Nevzdelanosť je obluda, ktorá znova a znova vystrkuje svoje rohy, aj keď jej bola odťatá hlava." Tento výber základných kultúrnych znalostí, či už pôvodom zo Slovenska alebo zo sveta je výsostne subjektívny. Magda Vášáryová vybrala sedmoro kníh, básní, diel vážnej hudby, grafík, fotografií, architektonických diel, ktoré považuje pre inteligentného obyvateľa našej krajiny za kľúčové. Môžeme s týmto výberom súhlasiť, alebo proti nemu protestovať a vytvoriť si vlastné vademecum.

Načo potrebujeme prezidenta, keď sme parlamentnou republikou? Čo prezident robí? Čo by malo byť jeho najdôležitejšou vlastnosťou? Koho teda máme voliť? A hlavne, načo to všetko? Magda Vášáryová si vo svojej knihe kladie tieto a ďalšie otázky súvisiace s postom hlavy štátu. Ako prvá Slovenka sa v roku 1999 sama uchádzala o prezidentský úrad a v tejto knihe sa snaží nenáročnou a zábavnou formou opísať, o čom ten úrad vlastne je. Zároveň nám predstaví pár typov a "týpkov" a odporúča, aby sme si zvolili radšej "Hlavičku." Texty autorky dopĺňajú vtipné ilustrácie Kaza Kanalu.

Kniha Magdy Vášáryovej je o známom-neznámom Poľsku, o jeho histórii a súčasnosti, o umení a kultúre, o jazyku a o ľuďoch, s ktorými sa autorka stretla počas svojho diplomatického pôsobenia na poste veľvyslankyne SR v rokoch 2000-2005. Magda Vášáryová nás s humorom a elegantným štýlom dobrej hostiteľky zasväcuje do svojich pozorovaní a zážitkov z „polnočnej krajiny“, a to nie len z pozície skúsenej diplomatky, ale aj ako súkromná osoba. Jej cieľom nie sú vyčerpávajúce analýzy slovensko-poľských vzťahov, ale pútavý pohľad na nášho blízkeho avšak v mnohom neznámeho severného suseda.

Magda Vášáryová je nielen herečka a politička, ale v službách diplomacie sa venuje aj osvete. Vášáryovej tretia knižka je nielen o etikete, civilizovanosti, ale zahŕňa množstvo autorkiných postrehov o zvykoch tejto krajiny. Jemne nás kára, šarmantne mentoruje, vtipne glosuje. Po knižke Diskrétní průvodce... co možná nevíte o spoločenském chování, je to už druhá humorná publikácia o správaní v spoločnosti.

Pôvodné vydanie tejto knižky bolo ocenené čestným uznaním v súťaži Najkrajšie knihy ´88. O titule: \"Odkedy bol môj otec na invalidnom dôchodku, každé ráno si sadal k písaciemu stolu s odhodlaním, že už konečne napíše tú knihu o Štiavnici. Štyrikrát si posunul stoličku, aby sa mulepšie sedelo, dva razy narovnal papier v stroji, nadýchol sa a veľkými písmenami napísal ŠTIAVNICA. Potom vstal a napil sa vody. Vzdychol si a začal sa prehŕňať vo veľkej kabele plnej zažltnutých papierov. Začítal sa do nich postojačky, odskočil k telefónu, ktorý nebol pre neho, strčil hlavu do kuchyne, či už rozvoniava obed, a dlho sa pozeral z okna. Nemohol písať len tak – sám. Sám s papierom. Potreboval ľudí, ktorým by to mohol porozprávať, ktorých by mohol rozveseliť, rozosmiať. Ktovie, čo by povedal, keby si prečítal túto knihu. Nemohla som napísať to, čo by bol napísal on. Ale v jednom by som ho potešila, to viem určite. Popila som litre minerálky, všetky priateľky obvolala, stovky obedov uvarila a sústredene hodiny pozorovala ten najnezaujímavejší dvor na svete. Týchto pár strán som totiž písala – štyri roky.\" (Magda Vášáryová)