Martin Balcar Knihy

Denníky Maxa Frischa z rokov 1946 – 1949 možno čítať ako fragment spisovateľovej autobiografie aj ako zápisky reportážneho charakteru z povojnovej Prahy, Viedne, Varšavy, Frankfurtu a Berlína. Výrazne literárne, ba až poetické pasáže sa v texte prelínajú s vecno-realistickými, s opismi hrôzostrašných scenérií a bizarných zážitkov. V jeho denníku nachádzame pestrú mozaiku postáv a postavičiek, sám Frisch hovorí o „pralese osudov", ktorým sa prediera. Je dobrý pozorovateľ a uvedomuje si rozsah morálnej katastrofy, ktorú spôsobila vojna. Odmieta myslieť v kategóriách ako je vina a pokánie a odmieta aj myšlienku kolektívnej viny, ktorá bola v tých časoch pomerne rozšírená. Dospieva k presvedčeniu, že ani kultúra a vzdelanie nie sú zárukou opakovania podobných vecí a že tomu možno zabrániť, len ak sa na ne nezabudne. Niektorí literárni vedci radia Frischove denníky k najdôležitejším dielam švajčiarskej literatúry 20. storočia.

Nedôveroval systematickej filozofii, nechcel byť učencom. Svoje texty pomenoval esejami, teda pokusmi. Francúzske slovo essai vychádza z latinského exagium – vymeriavanie, váženie. Vďaka Montaignovmu zvažovaniu a rozvahe označuje dnes toto slovo aj žáner, v ktorom sa stretáva vedecké uvažovanie sumeleckým podaním. Vlastnou formou pomenoval podstatu problémov, ktorých riešeniu sme sa dodnes nepriblížili, v rozličných oblastiach praktického života. Montaigne píše o smútku, záhaľčivosti, samote, opilstve, svedomí, knihách či kočoch. Ako právnik a úradník sa podnetne vyjadril k spravodlivosti, krivde a zákonom. No najcennejšie rady poskytujú Eseje všetkým, ktorí sa chcú stať radšej múdrymi ako učenými.

Studie o francouzských náboženských válkách v letech 1559-1598.