Pavol Hudák Knihy

Držíte v rukách knihu o spovedi, nie je však plná zbožných fráz či poučiek z katechizmu či Biblie. Nájdete v nej rozhovory s troma inšpiratívnymi kňazmi, pričom debata s každým z nich sa sústreďuje na inú fázu sviatosti zmierenia, teda spovede. Gréckokatolícky kňaz Peter Paľovčík hovorí najmä o príprave na spoveď a o tom, ako si dobre spytovať svedomie, a takisto o hriechoch, na ktoré zabúdame. Rehoľník minorita Lucián Bogucki istý čas spovedal vo vatikánskej Bazilike sv. Petra a v knihe približuje, ako by mal vyzerať priebeh samotnej spovede a vyznania hriechov. Kňaz a kapucín Felix Tkáč rozpráva o ľútosti, odpustení aj poslaní misionára Božieho milosrdenstva. Táto kniha je dôkazom, že záujem o spoveď v našich končinách nevymizol. Nie všetko je však ideálne, prístup mnohých katolíkov k spovedaniu je z rôznych dôvodov poznačený rigidnosťou, strachom a formalizmom. Aj preto v tejto knihe ponúkame myšlienky trojice kňazov, ktorý zdôrazňujú pri spovedi prístup, o ktorom hovorí pápež František: spoveď má byť o stretnutí s Božou láskou a nie o strachu a vypočítavaní hriechov. Praktickým bonusom v knižke je spovedné zrkadlo - sumár otázok, ktoré sa snažia poukázať na podstatu jednotlivých prikázaní Desatora.

Pavol Hudák sa vo svojej debutovej zbierke Broskyňový súmrak sa venuje témam rodného Zemplína, individuálnej a kolektívnej minulosti, využíva motívy smrti a prináša vlastnú víziu budúcnosti. Za túto knihu, ktorá vyšla v levočskom vydavateľstve Modrý Peter, mu bola časopisom ''Dotyky'' udelená Cena Janka Kráľa a Slovenským literárnym fondom Cena Ivana Kraska, za najlepší debut roka.

Viem, že mladým ľuďom treba odovzdať skutočnosť o ľudskej láske v ich reči, aby si mohli vo chvíľach skúšky uvedomiť nesprávne smerovanie vzťahu, prípadne nájsť si taký vzťah, ktorý im neprinesie sklamanie. Preto by som vám v tejto knihe chcel odovzdať to, čo mi cez množstvo životných príbehov umožnil spoznať Boh.

V zbierke Zatmenie Slnka (1998) vyjadril autor hlboký vzťah k rodnému kraju a senzitívne vnímanie problémov súčasného sveta.

Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie. Básnik ako pozorovateľ obracia všetko naruby, a ak aj ochromí čitateľove očakávania, odvádza ho ku katarzii, tak ako Kahlovej obrazy, v ktorých modifikácie predovšetkým nevľúdneho pozadia vyplavujú nevinnosť podobizne, nemožnosť mať suverénne pod kontrolou vlastné vnútro - i takto vzniká poézia par excellence.