Josef Bžoch Knihy

Zbierka kritík a esejí publikovaných v rokoch 2006 - 2010.

Pamäte Giacoma Casanovu, prvý zväzok. Obsahuje tri časti: Tri panny; Grécka otrokyňa; Zvedená grófka V troch dieloch prvého zväzku Pamätí, kteoré slovenským čitatelom předkládáme ako reedíciu, nás auto oboznamuje s prvými krokmi v svojom živote, s detsvom, štúdiom, s radosťami a ťažkosťami v cirkevnej a vojenske službe. Jadrom celého rozprávania je však citovový, či skor lúbostný život, najrozličnejšie dobrodužstvá s mladými dievčatami i so skúsenými ženami: Casanova svoje erotické zážitky nijako necenzuruje a neuhládza, je dosledný vo svoje zásade nielen dosiahnuť čo najväčšie rozkoše, ale o nich aj otvorene písať. Pokial ide o ženy, neraz vela riskuje a vydáva sa napospas všetkým nebezpečnstvám.

Mozart Wolfganga Hildesheimera (1916–1991) vyvolal veľký ohlas už pri svojom prvom vydaní v roku 1977. Jedinečnosť a novum diela spočíva v pohľade na tohto hudobného génia, v principiálnej odlišnosti od všetkých predchádzajúcich umeleckých biografií. Wolfgang Hildesheimer nie je len veľký znalec Mozartovej hudby, je to predovšetkým skvelý spisovateľ, brilantný stylist, schopný formulovať ako všeobecné otázky po zmysle tvorby, tak aj tie, ktoré nás vedú k jej pochopeniu. Kombináciou historického, štýlovo-analytického a psychologického prístupu nám otvára pohľad na génia, začínajúci tam, kde ostatní autori zvyčajne končia: tradičné životopisné polohy mu slúžia nielen na rekonštrukciu obrazu človeka-umelca, ale aj na nájdenie odpovedí na otázky súvisiace s Mozartovou tvorbou. Hildesheimer rozbíja sentimentálnu „legendu“ o dokonalom géniovi, odhaľuje nám sociálnu štruktúru spoločnosti Mozartovej doby, tragiku jeho osobnosti i úplne nové a prekvapivé skutočnosti.

Kritické reflexie o aktuálnej knižnej produkcii na Slovensku v poslednom desaťročí minulého storočia, vnímavé hodnotenia stavu literatúry a kultúry.

Predstavujeme Vám západonemeckého Švejka. Hoci — stop! Nie Švejka! Pre Martina Bispamcka by to bolo príliš čestné zrovnanie a Švejk by sa právom mohol cítiť smrtelne urazený, keby sme ho chceli postaviť do jedného radu s týmto kreténom, príslušníkom západonemeckého Bundeswehru. Veď vlastne tito ľudia nemajú nič, ale zhola nič spoločného. Švejk, — naivný, ale zásadný odporca vojny, bojovník práve proti takým, akým je Martin Bispamcke, slávychtivým, tupým, ješitným, nemysliacim žoldnierom, ktorí už v c. k. ríši šli a na Západe idú doteraz do armády iba preto, že sa už nikde inde uplatniť nemôžu; Švejk, — úprimný, krásny človek — a Martin Bispamcke — nie, to nie za žiadnu cenu. Skôr poručík Dub! Áno, práve poručík Dub, ktorý po obrovskom krachu c. k. armády presedlal k Hitlerovi a po ďalšom, ešte mohutnejšom krachu znovu začína šarapatiť — v Bundeswehri. Teraz je, pravda, ešte nie poručíkom, iba obyčajným dobrovoľníkom, neskôr poddôstojníkom, ale — nebyť pre neho nešťastnej náhody — určite by sa poručíkom a nie iba poručíkom bol stal, lebo mal preto všetky potrebné „predpoklady“. Tank „priateľov“ američanov urobil koniec jeho ambíciám, a Dub — Martin Bispamcke — hoci s ľútosťou, predsa musí nádejnú kariéru zanechať. Martin Bispamcke odišiel, ale koľko podobných ich tam, na nešťastie západonemeckého ľudu zostalo. A nie každého môže odstaviť „spriatelený“ americký tank. A tí, ktorí zostali, vyhrážajú, rinčia zbraňami...