Anton Hruboň Knihy

Pre jedných charizmatický rečník a apoštol prvého slovenského štátu v dejinách, pre druhých fašista, Hitlerova pravá ruka na Slovensku a architekt holokaustu slovenských Židov. Dá sa vôbec na Alexandra Macha, bývalého ministra vnútra, podpredsedu vlády, hlavného veliteľa Hlinkovej gardy a šéfa Úradu propagandy ľudáckeho režimu, pozrieť z viacerých uhlov pohľadu, alebo je pre súčasnú slovenskú spoločnosť výlučne pozitívnou alebo výlučne negatívnou metaforou ako donekonečna diskutovaný Jozef Tiso? Životopis od historika Antona Hruboňa, vychádzajúci z dlhoročného výskumu v slovenských, českých a nemeckých archívoch, sa pokúša predstaviť hlavného protagonistu knihy v celej šírke jeho dynamicky sa vyvíjajúcej osobnosti. Machov príbeh v piatich kapitolách zachytáva spletité osudy človeka a politika, ktoré akoby v kocke zhŕňali príbeh celej slovenskej spoločnosti v 20. storočí: zhmotňuje úsilie o vlastnú spoločenskú a národnú emancipáciu, pozitívnu i ničivú tvár nacionalizmu, zapálený entuziazmus za ideál, ale aj hrubé previnenie sa voči základným princípom kresťanskej a ľudskej morálky.

Nebyť výkonu rozsudku smrti na nádvorí bratislavského Justičného paláca v skoré ráno 18. apríla 1947, táto kniha by možno vôbec nevznikla. Poprava bývalého prezidenta Slovenského štátu ukončila jeho fyzickú existenciu, no súčasne bola impulzom zrodu posmrtného, „druhého“ života. Publikácia nechce byť ďalším z radu životopisov Jozefa Tisa, aspoň nie v štandardnom chápaní. Je predovšetkým históriou predstáv, ktoré sa o ňom vytvorili za uplynulé storočie v rôznych spoločenských podmienkach a režimoch. Tie viedli k sformovaniu mýtov a ich ritualizovanie k vymodelovaniu do dnešných dní pretrvávajúceho Tisovho svetsko-sakrálneho kultu. Rozprávanie historika Antona Hruboňa tak nevyhnutne prekračuje Rubikon prachom zapadnutých dejín a stáva sa aj výpoveďou o súčasnej slovenskej spoločnosti, jej kultúrnych mantrách, konfliktoch a (ne)schopnosti narúšať vlastné archimedovské kruhy...

Na Slovenský štát, ľudácky nacionalizmus, politický katolicizmus a domáce variácie fašizmu sa kniha usiluje pozerať z európskej perspektívy. Jej cieľom je pochopiť, čo vlastne bol slovenský fašizmus (resp. fašizmus na Slovensku), aké mal v medzivojnovom a vojnovom období podoby a kto bol jeho nositeľom. Zaoberá sa otázkami, aké boli jeho kultúrne, spoločensko-politické a sociálne korene, ako sa vyvíjal pod vplyvom domácich a medzinárodných faktorov a aké dôsledky, tiahnuce sa až do našej súčasnosti, jeho pôsobnosť zanechala v slovenskej politickej kultúre a spoločnosti.

Životnosť politikov na politickom piedestáli je obvykle pár rokov, trvácnosť politických režimov nanajvýš pár desaťročí, no politické ideológie prežívajú celé generácie, niekedy stáročia. Napriek tomu, že príťažlivá sila nacionalizmu, fašizmu a jeho najradikálnejšieho variantu nacizmu Európu i Slovensko priviedla za prah pekla, zďaleka nepovedali svoje posledné slovo. Mefisto v prezlečenom kabáte pokúša naše citlivé pudy aj na začiatku druhej pätiny 21. storočia a je len na nás, či odoláme alebo prijmeme jeho ponuku priložiť ruku k repríze konfliktov a ľudských tragédií v mene krížov, o ktorých vypovedá táto zbierka esejí. Známy slovenský historik a autor viacerých úspešných knižných publikácií Anton Hruboň podáva vo svojich textoch obraz o naci(onali)zmoch na Slovensku a v Európe 20. storočia s nepríjemne aktuálnymi presahmi do súčasnosti. Na pozadí rôznych námetov od Jozefa Tisa, Slovenského štátu a medzinárodného fašizmu, cez vrenia česko-slovenských a slovensko-maďarských vzťahov až po zradikalizované politické kresťanstvo a besnenia občianskej vojny v Juhoslávii vykresľuje dôsledky mystického posadnutia vlastnou vlajkou a činov páchaných v opojení endorfínov nadradenosti.

Predkladaná kniha je vôbec prvou samostatnou prácou, hodnotiacou činnosť Hlinkovej gardy v oblastnom meradle, no pritom vsadená do celoslovenských súvislostí. Práca rozhodne nepoteší tých čitateľov, ktorí považujú všetkých gardistov za fanatických protižidovských štváčov alebo naopak, hrdinských vlastencov s čistým morálnym štítom...

Historický prierez od počiatkov po prah súčasnosti Publikácia historika Antona Hruboňa Cesty nemeckej kultúry v toku storočí slúži primárne ako vysokoškolská učebnica pre poslucháčov európskych kultúrnych štúdií, kulturológie, histórie, germanistiky a ďalších príbuzných disciplín, sekundárne však osloví i širší okruh čitateľov, ktorí si chcú doplniť a rozšíriť prehľad o jednej z kultúr, tvoriacich neoddeliteľnú a v mnohých aspektoch dejinotvornú súčasť kultúry celej európskej civilizácie. Publikácia systematizuje poznatky z vývoja nemeckej spoločnosti a kultúry chronologicky od najstarších čias po znovuzjednotenie Nemecka roku 1990. Obsah pojmu kultúra neredukuje len na umenie (tzv. vyššiu kultúru), ale vníma ju širšie ako komplex duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti v určitých spoločensko-politických mantineloch a súbor sociálnych interakcií dávajúcich tvar celému systému fungovania nemeckej spoločnosti a jej predchodcov. V rámci jednotlivých kapitol sa okrem vykreslenia spoločensko-politickej línie venuje vývinovým problémom s interdisciplinárnymi presahmi do etnológie, religionistiky, filozofie, lingvistiky, kunsthistórie a literatúry.

Čitateľa do problematiky uvedú dva príspevky, ktoré v skratke rekapitulujú doterajšie historické bádanie o partizánoch v kontexte meniacich sa režimov a popisujú prvé skúsenosti Slovákov s partizánskou vojnou na území Sovietskeho zväzu. Ďalších osem príspevkov v rámci druhého bloku má charakter prípadových štúdií o činnosti partizánov v jednotlivých regiónoch počas rokov 1944 – 1945. Prostredníctvom nich si čitateľ uvedomí viacvrstevnatosť témy a nutný individuálny prístup pri hodnotení bojového nasadenia partizánskych skupín. V treťom bloku sa dočíta o niektorých doteraz obchádzaných stránkach problematiky s povojnovým presahom, akými sú antisemitizmus v odbojových zložkách, miesto partizánov v kolektívnej pamäti či ich zobrazenie v socialistickej kinematografii.

Publikácia Antona Hruboňa, historika z radov najmladšej generácie slovenských bádateľov, približuje peripetie politickej strany, ktorá po vzniku Československej republiky roku 1918 ako prvá vyrukovala s revolučným plánom „záchrany národa“, totálnej prestavby a regenerácie spoločnosti v duchu integrálneho nacionalizmu. Národná obec fašistická bola najväčšou československou fašistickou stranou medzivojnového obdobia. Počas vyše 12 rokov svojej existencie sa popri českých krajinách dokázala udomácniť i na slovenskej politickej scéne. Hoci jej volebný zisk nikdy výraznejšie neprekročil 2%, nemožno NOF úplne považovať za „slepé črevo“ politiky 20. a 30. rokov, pretože v politickej kultúre (či skôr nekultúre) zanechala nezmazateľnú špecifickú stopu. Hruboň tému uchopil v dvoch rovinách – analyzuje tak pôsobenie NOF na Slovensku, ako aj Slovensko a slovenskú otázku v politike pražskej centrály NOF. Koncepcia práce pritom vysoko prevyšuje teritoriálne zameranie a načiera do európskych dimenzií. Autor sa nevyhýba analógiám s fašistickými organizáciami v iných častiach kontinentu a podáva tak zaujímavú výpoveď o podobách medzivojnového fašizmu v našich končinách. Téma nestráca nič na svojej aktuálnosti ani dnes. Poodhalenie mechanizmov utopickej fašistickej propagandy a metód „public relations“ čitateľa núti premýšľať, či bol fašizmus definitívne pochovaný roku 1945 alebo stále prežíva v obmenenom šate aj v súčasnosti.

Nič nedokáže o režime Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vypovedať výrečnejšie než autentické pramene, ktoré po sebe sám zanechal. Komentovaná „čítanka“ je pomyselným strojom času, prenášajúci nás do doby, keď demokracia bola v Európe v ofsajde a pravidlá hry určovali fašistické mocnosti. Texty v antológii na jednom mieste demonštrujú celé spektrum ľudáckeho myšlienkového sveta: jeho najvnútornejšie svetonázorové pravdy, zakladateľské a budovateľské mýty Slovenského štátu, podoby kultu osobnosti, napodobňovanie propagandy národnosocialistického „veľkého brata“, ako aj bizarné formy povojnového legendarizovania štátu a jeho prezidenta Jozefa Tisa. Sprievodný výklad čitateľovi demonštruje, ako sa prostredníctvom politického jazyka menil duch pôvodne nacionalisticko-autoritatívneho režimu, ktorý sa pod vplyvom domácich a zahraničných faktorov premenil na režim národnosocialistického typu, až napokon zmutoval do hybridného režimu bez jasnej politickej identity. Je to výpoveď o mentalite politickej kultúry, ktorá po roku 1945 prežila svoju klinickú smrť a v slovenskej spoločnosti prežíva dodnes.