Túlať sa Tokiom

Viac o knihe

Zrazu mal pocit, akoby bol doma v Stupave. Až na ten hluk, samotné mesto a ceny. Došlo mu, že tento pocit naňho mimovoľ'ne preskočil z okoloidúcich Slovákov. Starší, zrejme otec, hovoril pekne po záhorácky a mladší, syn, spisovnejšie. To isté sa stalo aj jemu. Plešina síce prechádza z generácie na generáciu, ale záhoráčtina sa s každou d'alšou vytráca. Záhoráci nikdy nepovažovali Stupavu za Záhorie a Bratislavčania zase vnímali Stupavu ako ďaleký západ, kam ochotne docestovali iba na Dni zeuá. Vždy si myslel, že absenciu záhoráčtiny v jeho reči spôsobila práve hraničná lokalita rodného mesta - ani, ani. Lutoval, že ani on nepatrí do tejto kasty. Dedovi nie vždy rozumel a mrzelo ho to, pretože ten mal vždy poruke nejaké príbehy, ktoré síce nikdy nesúviseli s tým, o čom sa pri stole rozprávalo, ale boli pozoruhodné. On už také veci nezažije. Narodil sa príliš neskoro, aby mohol v poľských Tatrách vymeniť vibramy za flašu vodky a vrátiť sa domov bosý.