Chlieb anjelov

Viac o knihe

Vo veku dvadsať rokov odložil Robert Mapplethorpe sutanu, saxofón, čižmy aj pušku. Mal za sebou experimentovanie s LSD. Pozrel sa do zrkadla a nevidel v ňom kňaza ani budúceho kapitána rezervného zboru. Uvidel sám seba. Navzájom sme sa zachránili. Jeho odstrčili a vydedili. Ja som si niesla emočné aj fyzické jazvy prameniace z ťažkého pôrodu. Navzájom sme pre seba predstavovali záchytné body a verili sme v sľuby, ktoré sme si dali. Ja som mu darovala strieborný prsteň s kotvou a on mi dal zlatý s kamienkom vo farbe svojich očí. Peňazí sme mali málo, a tak sme po večeroch len zriedka chodili von. Púšťali sme si platne Tima Buckleyho a študovali sme knihy o Picassovi a surrealizme. Počas daždivých večerov sme spolu lenivo polihovali, ja som mu rozprávala príbehy alebo som spievala pesničky a on sa pomaly posadil a s prikrývkou okolo pása si zapálil. Videla som, ako sa môj umelec mení: bol ako krehký námorník, ako prelietavá koketa alebo ako mladá gejša s drobným kúskom rúžu na perách. Možno vo mne vycítil akési protichodné stránky, to chlapčenské dievča, ktoré odmietalo dievčenské veci, ale zároveň potajme túžilo po šatách so závojom na prvé prijímanie.