Ľubomír Feldek (* 9. október 1936, Žilina) je slovenský básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ a manžel spisovateľky Oľgy Feldekovej.
Básnický denník z obdobia Putinovej "špeciálnej operácie" na Ukrajine. Ľubomír Feldek zostavil skoro deň po dni od 24. februára 2022 facebookové statusy, svoje i prekladané básne ruských a ukrajinských autorov (aj Jána Kollára so Slávy dcerou) ktoré napriek svojmu veku sú stále a mimoriadne teraz aktuálne.
Snívať začni! Stačí začať – hneď začuješ ticho kráčať plno kopýt, láb aj labiek, trepot krídel, čľapot žabiek, hneď sa bude ponevierať plno rozprávkových zvierat vôkol tvojej postele. Zoznám sa so ženíchom bocianom, opicou, čo sa chcela podobať na človeka, vlkom vegetariánom, slimákom cestovateľom, zábudlivým slonom či záhadným psíčaťom. Vtipné i neuveriteľné príbehy týchto i ďalších zvieratiek na teba čakajú v nádhernej básničkovej knižke od Ľubomíra Feldeka. Ilustrácie: Peter Uchnár
Kniha rozhovorov s autorom-legendou Ľubomírom Feldekom je najmä o jeho práci básnika, spisovateľa, dramatika, prekladateľa, ale nielen o tom. Je o inšpiráciách, tých ľudských aj tých literárnych. O ľuďoch, ktorí v jeho profesionálnej kariére zohrali dôležitú úlohu, aj o radosti z tvorby, o láske k divadlu aj o tej najdôležitejšej láske k rodine. Je zaujímavé na pozadí meniacej sa doby sledovať tvorbu významnej postavy našej kultúry. Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Legendárna Feldekova básnická skladba pre deti mala vyjsť v roku 1958 v Mladých letách. Vytlačený náklad 10.310 ks bol na základe kritického článku v novinách zošrotovaný, zachrániť sa podarilo len pár kusov. Toto je druhé vydanie s pôvodnými ilustráciami Miroslava Cipára.
Daj, Bože, nech sa nezbláznim sprístupňuje slovenskému knižnému publiku preklad jedného z najväčších básnikov všetkých čias, Alexandra Sergejeviča Puškina. Kniha je dvojjazyčná, pričom výber diela obsahuje celý rad básní, preložených do slovenčiny po prvý raz. Kniha poteší všetkých, ktorí si obľúbili Puškina pre jeho schopnosť dávať poéziu do služieb najvyšších ideálov, ale aj čitateľom, ktorí majú radi aj Puškina sukničkára či Puškina beťára.
Po svojej premiére v januári 1988 sa divadelná hra Umenie neodísť hrala v období končiaceho socializmu a prichádzajúceho Novembra 89. Názov hry v sebe skrýva trošku iróniu, trošku paradox a trošku metaforu svojej doby. Divák aj čitateľ vedia svoje. Vedia, že za umením neodísť sa skrýva neochota až neschopnosť odísť. Autor zasa vie, že názov Neschopnosť odísť by nikoho nezaujal a hra by prehrala hneď na začitku. Neschopnosť odísť sme videli naživo v Novembri 89 a potom opakovane znovu a znovu, či už boli ľaví, praví, strední alebo obojživelní. A dnes tú neschopnosť vidíme opäť, opakovane a na pokračovanie. Hra je nadčasová a kniha vychádza preto, aby nás udržiavala v kondícii a schopnosti rozlíšiť neschopnosť odísť od umenia neodísť aj v budúcnosti.
