Haruki Murakami Knihy

Prvý diel trilógie v súčasnosti najčítanejšieho japonského autora, ktorá bola v roku 1996 vyznamenaná prestížnou Cenou denníka Jomiuri za najlepší román roka. Hrdina románu Tóru Okada rozpráva udalosti, ktoré ho postihujú od chvíle, ako po šiestich rokoch práce v advokátskej kancelárii podal výpoveď, aby získal čas nájsť si svoje životné poslanie. So súhlasom manželky Kumiko, úspešnej redaktorky a ilustrátorky, zostáva dočasne v domácnosti, čím sa mu jeho život, napohľad fádny a priestorovo obmedzený na okolie domu, začne postupne zamotávať. Udalosti nadobudnú prudký spád potom, ako zmizne ich obľúbený kocúr a Tóru ho ide hľadať. Rozjímavosť, váhavosť, nepriebojnosť a pasivita hlavného hrdinu sú v podstate rubom jeho tolerancie a dnes vzácnej schopnosti úprimne načúvať. Tóru takto mimovoľne priťahuje ľudí nevšedných schopností a výnimočných osudov a prežíva s nimi neobyčajné situácie. Tieto však postupne čoraz viac narúšajú jeho zdanlivo pokojný každodenný život a smerujú do osudového konfliktu. Jeho náznakom sa prvý diel trilógie končí. Román je pri všetkej svojej bizarnosti výstižným obrazom japonskej spoločnosti obdobia sociálnej stability začiatku druhej polovice osemdesiatych rokov.

Udalosti v Tóruho živote naberú rýchly spád. Mei Kasaharová mu napíše list z neznámeho miesta, v ktorom ho dôrazne upozorňuje na článok v istom bulvárnom denníku, kde sa píše o tajomnom majiteľovi domu na opustenej parcele poznačenej ľudským nešťastím. Tóru stále hľadá Kumiko, zbližuje sa s ďalšou prapodivnou dvojicou, a do jeho života čoraz nevyberanejšími spôsobmi vstupuje jeho švagor Naboru Wataja, vysokopostavený politik, ktorý sa obáva škandálu. Kumiko je však stále preč, a k Tóruovi sa celkom nečakane vráti stratený kocúr.

Druhý diel trilógie Kronika vtáčika na kľúčik zachytáva udalosti obdobia štyroch mesiacov po zmiznutí Tóruho manželky Kumiko. Tá sa jedného rána ako obyčajne vydá do práce a nevráti sa domov. Podľa všetkého opustila manžela kvôli inému mužovi, Tóru si však takýto koniec ich na pohľad harmonického vzťahu nedokáže vysvetliť. V zúfalstve ho mimovoľne inšpiruje motív studne, ktorý sa v jeho živote v poslednom čase opakovane objavuje. S úmyslom nerušene porozmýšľať zíde do vyschnutej studne v záhrade neďalekého opusteného domu. Tu sa poriadok jeho sveta drasticky narúša a udalosti nadobúdajú prudký spád...

Tancuj, tancuj, tancuj je voľným pokračovaním bestselleru Hon na ovcu. Hrdina príbehu sa vracia na Hokkaido, kde pred rokmi zažil dobrodružstvo pri hľadaní tajomnej ovce. Zároveň tam prišiel o svoju priateľku, ktorá zmizla z hotela Delfín bez stopy a už sa k nemu nikdy nevrátila. Rozhodne sa nájsť ju. Na mieste, kde voľakedy stál starý, ošarpaný hotel, stojí moderný, komfortný hotel Delfín. Po zamestnancoch starého hotela však niet nikde ani stopy. Jediným stvorením, ktoré naďalej prežíva v útrobách starého hotela, je Baran. Hlavný hrdina sa tiež stretáva s Gotandom, známou filmovou hviezdou. Ich stretnutie nie je náhodné. Ich kombinácia poukazuje na jednu z tienistých stránok súčasného života, ktorou je neúmerne veľký vplyv masmédií.

Protagonista príbehu, ktorý je zároveň rozprávačom, je mladý, mestom znudený človek, ktorý nikam nepatrí a nikomu nechýba. Jedného dňa dostane od svojho priateľa „Krysu“ list s fotografiou, ktorú neskôr nič netušiac použije v jednom z projektov svojej reklamnej agentúry. Fotografia sa dostane do rúk osobného tajomníka „šéfa“, ktorý pohrozí nášmu hrdinovi, aby jednu z oviec na tej fotografii našiel, alebo… Takto sa začína hon na ovcu, ktorá sa od ostatných líši „len“ hviezdou na chrbte. Hon na túto nezvyčajnú ovcu je snom, z ktorého sa len ťažko prebúdza. Sladký, keď práve snívaný, ale bizarný, keď prerozpravaný – taký je hon na ovcu s hviezdou na chrbte. Je to príbeh, ktorý najprv pohltí a neskôr neúprosne čitateľa opustí .

Dvadsaťštyri majstrovských poviedok z rokov 1979 až 2006 sú mimoriadne skvelou ukážkou autorovho strhujúceho rukopisu a podmanivosti jeho krátkych próz. V príbehoch, ktoré sa odohrávajú v Japonsku, Taliansku, Grécku či na Havaji, opäť provokuje fascinujúcim a nekompromisným stieraním hranice medzi možným a nemožným, presvedčivo zachováva rovnováhu medzi oboma týmito svetmi, plynulo prechádza zo sveta každodennosti do sveta snov, a práve v tom balansovaní na hrane nemilosrdne odhaľ uje temné aj krehké stránky nás všetkých a zraniteľnosť našej duše.

Táto kniha je nezvyčajným súborom esejí o behaní na dlhé trate a zároveň spisovateľovým denníkom každodennej štvormesačnej prípravy na Newyorský maratón. Haruki Murakami behá už dvadsaťpäť rokov, každý deň desať kilometrov. Hovorí tu o fyzickej i psychickej bolesti, o starnutí, aj o tom, na čo myslí, keď behá a púšťa si pritom hudbu. Dnešný svet praje najmä silným osobnostiam a aj v literárnom svete sa uchytia cieľavedomí spisovatelia-manažéri v dobrej kondícii, a taký je aj Murakami.

Tridsaťšesťročný Cukuru Tazaki pracuje v istej tokijskej železničnej firme ako architekt staničných komplexov. Na večierku u svojho nadriadeného ho zoznámia so Sarou Kimotovou, zamestnankyňou cestovnej kancelárie. Stretnutie vyústi do vzťahu, čo spôsobí v Cukuruovom živote radikálnu zmenu. Cukuru sa Sare zdôverí so zážitkom, pre ktorý pred šestnástimi rokmi stratil dôveru v ľudí, a vďaka nej sa zbavuje nechuti komunikovať s okolím a väzenia samoty. Porozpráva jej o päťčlennej partii z gymnázia, v ktorej strávil najkrajšie roky mladosti, až kým ho z nej nečakane a definitívne nevylúčili. Saru udivuje, že Cukuru nepátral po príčine takého radikálneho skutku, hoci mu strata priateľov spôsobila veľkú traumu, a nabáda ho, aby ich navštívil a požiadal o vysvetlenie. Cukuru sa rozhodne prelomiť mlčanie a postaviť sa zoči-voči minulosti.

Kultová zbierka poviedok najúspešnejšieho japonského spisovateľa súčasnosti. Haruki Murakami je bezpochyby najznámejším a najprekladanejším súčasným japonským autorom. Zbierka poviedok Slon mizne obsahuje sedemnásť krátkych prozaických textov, ktoré v rokoch 1980 až 1991 vychádzali prevažne časopisecky a neskôr sa stali súčasťou iných zbierok. Poviedky, tak ako sú usporiadané v tejto zbierke, vyšli v anglickom preklade v roku 1993, v japončine až o dvanásť rokov neskôr. Podobne ako iné Murakamiho diela, aj tieto príbehy sú utkané z jemných vlákien každodennej reality a fantazijných prvkov a autor v nich opisuje rôzne spôsoby, ako sa ľudia dokážu vyrovnať s pocitmi straty a osamelosti v modernom svete. Titul vyšiel v anglickom jazyku pod názvom The Elephant Vanishes.

Haruki Murakami si na jar v roku 1978 sadol za kuchynský stôl a začal písať. Napísal dve pozoruhodné novely Počúvaj pieseň vetra (1979) a Pinball 1973 (1980), ktorými sa začala kariéra jedného z najuznávanejších súčasných spisovateľov. Hrdinovia oboch príbehov o osamelosti, posadnutosti a erotike sú bezmenný rozprávač a jeho priateľ Krysa, stojaci na prahu dospelosti. Aj pre tieto autorove rané prózy sú typické charakteristické znaky jeho neskorších kníh, ktoré sa vyznačujú až surrealistickým vnímaním reality.