Bookbot

Flavia Bujor

    8. august 1988

    Flavia Bujorová sa vo svojom písaní zameriava na magický realizmus, ktorý preniká do jej diel od raného veku. Jej romány, často inšpirované svetom detstva a fantázie, skúmajú témy osudu a skrytých síl. Bujorová dokáže majstrovsky prepletať zložité dejové línie s poetickým jazykom, čím čitateľov vtiahne do napínavých príbehov. Jej literárny svet je plný tajomstiev a objavovania, čo z nej robí jedinečnú rozprávačku pre mladých aj dospelých čitateľov.

    Flavia Bujor
    Тайна Воршедных камней (Tayna Vorshednykh kamney)
    Une poétique de l’étrangeté
    Kamene osudu
    • Kamene osudu

      • 264 stránok
      • 10 hodin čítania
      3,6(497)Ohodnotiť

      Rozprávkový príbeh o troch dievčatách Opál, Nefrit a Ambre, ktoré sú osudovo spojené tromi zázračnými kameňmi, zaujal mladých čitateľov na celom svete. Hrdinky sa vyberú na dobrodružnú cestu do Krajiny zázrakov, ktorý je oddelený od sveta ľudí magickou hranicou. Tajomný zlý mág, trinásty člen Rady dvanástich, ktorá ovláda ľudský svet, sa snaží ovládnuť aj Krajinu zázrakov a vnútiť jej svoje pravidlá. Úlohou dievčat je tento vývoj zvrátiť. Kniha štrnásťročnej francúzskej autorky rumunského pôvodu Flavie Bujorovej sa hneď po vydaní stala bestsellerom. Podrobnosti

      Kamene osudu
    • La poétique de l'étrangeté est l'expression d'un retour au corps par lequel le roman contemporain interroge sa propre capacité à penser le monde social. Dans les oeuvres de Suzette Mayr, de Marie NDiaye et de Yoko Tawada, étudiées dans cet ouvrage, le corps apparaît comme un objet étrange, dont l'évidence naturelle ne va plus de soi. Il est caractérisé par sa malléabilité, voire par ses métamorphoses; en même temps, il porte les marques des catégories de la domination. La poétique de l'étrangeté peut être interprétée comme une traduction littéraire du tournant théorique «matérialiste queer», qui s'efforce d'analyser ensemble la dynamique du pouvoir, fondée sur la production des subjectivités, et le caractère structurel de la domination, qui repose sur des bases socio-économiques. Le corps est à la fois dénaturalisé et ressaisi comme le signe d'une histoire intersectionnelle. Il n'est pas tant l'expression d'une vérité de l'identité que la construction narrative d'un point de vue situé. C'est à partir d'un corps fictif que s'écrit une certaine perception du monde, que se redéfinissent les formes romanesques, et que se crée un usage étrange de la langue. Le dialogue entre la théorie et la fiction, qui prend source dans leur étrangeté réciproque, invite alors à imaginer la nature dénaturaliséedu corps, tout comme la reconfiguration littéraire du monde social.

      Une poétique de l’étrangeté