Augustin Spáčil Knihy

Druhá časť monumentálneho románu z poľských dejín sa zaoberá jednou z najdivokejších epoch poľského kráľovstva. Tento veľkolepý román polského spisovateľa, nositeľa Nobelovej ceny, je samostatným dielom Sienkiewiczovej slávnej historickej trilógie. Potopa sa odohráva na začiatku druhej polovice sedemnásteho storočia, počas poľsko-švédskej vojny. Jedinečne zachytený obraz tejto búrlivej doby sa pred nami premieta ako na širokom plátne: napínavé zápletky, farebné a verné boje a bitky, aj život na šľachtických dvoroch. Do popredia však zreteľne vystupujú súkromné osudy hlavných hrdinov, plné nenadálých zvratov, blúdenia, pochybností, ale aj úprimných nádejí, statočnosti a veľkej lásky.

This powerful novel, "a Polish Gone with the Wind" (New York Times Book Review), is set in the 17th century and follows the struggle of the kingdom of Poland to maintain its unity in the face of the Cossack-led peasant rebellion. Foreword by James Michener.

Tento román zachycuje život francúzskeho ľudu v prvej tretine 19. storočia. Ústrednou postavou je Jean Valjean, bývalý galejník, ktorý sa dostal do väzenia za krádež chleba. Po úteku okradol starého kňaza, ktorý mu ponúkol nocľah. Keď ho však chytili četníci, kňaz im povedal, že mu stříbrné príbor dal ako dar, a pridal mu ešte strieborné svietniky, čím ho zachránil pred návratom do väzenia. Tento čin ovplyvnil Jeana, ktorý sa stal dobrodincem a ochrancom najbiednejších. Jeho protivníkom je policajný prefekt Javert, ktorý ho neustále prenasleduje, presvedčený, že galejník zostane galejníkom, a považuje dopadenie Valjeana za svoje životné poslanie. Ženskými hrdinkami románu sú Fantine, mladá žena, ktorú bída dohnala k prostitúcii, a jej dcéra Cosette, ktorú si Jean Valjean osvojil a vychováva. Román vyznieva ako obžaloba vtedajšej spoločnosti a mravov.

V príbehu venovanom ostrovu Guernsey, kde Hugo strávil 15 rokov svojho exilu, vykresľuje súboj človeka s morom a hroznými stvoreniami, číhajúcimi pod jeho hladinou. Toto dielo vyvolalo v Paríži nezvyčajnú módu tzv. kalamáre. Parížanov začali tieto tvory fascinovať a objavovali sa všade a to odjedál a výstav až po klobúky a večierky. V tom čase ich mnohí stále považovali za mýtické tvory.