Simone Weil bola francúzska filozofka, kresťanská mystička a sociálna aktivistka. Svojimi hlbokými vhľadmi a širokým záberom písala o politických hnutiach, ktorých sa zúčastňovala, a neskôr o duchovnom mysticizme. Jej nekompromisné hľadanie pravdy a morálna genialita zanechali nezmazateľnú stopu v etike a filozofii.
Simone Weilová (1909 – 1943) bola nezvyčajnou mysliteľkou, ženou veľkej viery a veľkého intelektu. Vzbudzovala protirečivé emócie – podľa jedných bola svätá, podľa iných bola heretička; čitateľov fascinuje markantnou spojitosťou medzi životom a myslením.
Texty Simone Weilovej sú nahé a prosté ako vnútorné zážitky, ktoré sú v nich vyjadrené. Slová neoddeľuje od života nijaká vrstva mäkkej výstelky: duša, myšlienka a jej vyjadrenie tvoria monolit; autorka nemá zámer vytvárať nejaký vlastný filozofický systém - nejde tu o filozofiu, ale o život.
Vo svojich poznámkach k všeobecnému zrušeniu politických strán francúzska filozofka skúma ich poslanie a legitimitu. Malo by im ísť o spoločné dobro, rozumom uchopiteľnú pravdu a spravodlivosť, ako zhrnutie množstva autonómnych rozhodnutí jednotlivcov. Dochádza však k záveru, že primárnym dôvodom existencie strán, týchto „strojov na výrobu kolektívnej vášne“ nie je dobro, ale zlo – a to v podobe útlaku ľudských bytostí, ktorým sa v mene kolektívneho besnenia odníma to najzákladnejšie právo: byť sebou.
Významné dielo francúzskej filozofky a mystičky Simone Weilovej vyšlo až štyri roky po jej smrti v roku 1947. "Tieto texty sú čisté a jednoduché ako vnútorná skúsenosť, o ktorej hovoria. Medzi životom a slovom nie je nijaká "vata": duša, výraz a myšlienka tvoria jeden celok bez štrbín. Aj keby som nepoznal Simone Weilovú, jej štýl by bol pre mňa zárukou autentickosti jej svedectva." (Gustave Thibon)
Francúzsku filozofku, mystičku, odborársku aktivistku Simone Weilovú (1909-1943), ktorej celým dielom preniká túžba po „poznaní celou dušou“, označil Albert Camus za „jediného veľkého ducha našej doby“. Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa“, to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Zakorenenosť, jeden z dvoch najvýznamnejších a zároveň posledný autorkin text, ostal pre jej smrť nedokončený. Ako pri mnohých Weilovej textoch dejinné a politické udalosti slúžia autorke ako východisko a matéria pre filozofickú reflexiu. Z tohto hlbokého, inšpiratívneho diela presvitá Weilovej snaha poskytnúť tým, ktorí budú riadiť povojnovú obnovu Francúzska a určovať jeho ďalšie smerovanie, zreteľné, ušľachtilé a hrubou silou nepoškvrnené kritériá pre vedenie ich pôsobenia. Ich zvrchovanou korunou je pre autorku Boh v zmysle platónskeho Dobra, ktoré jediné môže byť hlavným regulatívom skutočne ľudskej spoločnosti a súčasne predstavuje horizont pre naplnenie a prekročenie individuálnej ľudskej existencie.
Tento svazek sestává z dopisů a esejů francouzské filosofky a mystičky Simony
Weilové. Představuje pestrost, podnětnost a živost autorčina myšlení, zejména
dopisy dávají vhled do autorčina nitra a pohnutého života. Její úvahy nejsou
intelektuální cvičení od stolu, ale svědectví z vlastního boje o správný
postoj k sobě, druhým, Bohu. V dalších esejích, v nichž se zabývá
existenciálním rozměrem víry, Simone Weilová nabízí čtenářům vlastní prožitek
víry.
The newly reissued notebooks showcase the rare personal writings of Weil, offering profound insights into her reflections on art, love, science, and the essence of life. These intimate thoughts reveal her unique perspective and philosophical depth, making them a valuable addition for those interested in her work and ideas.
The commentary draws on recent interpretations of the Iliad and examines the parallels between Weil's version of Homer's warriors and the experiences of modern soldiers."--Jacket.
