Beatriz de Moura Knihy

Melancholik Milan Kundera sa v nesentimentálnom ľúbostnom románe Nevedomosť aspoň v myšlienkach a pocitoch vracia do Československa, ktoré voľakedy musel opustiť. Irena po ruskej okupácii v roku 1968 emigrovala do Francúzska. Josef sa rozhodol o rok neskôr pre ten istý krok, no vybral si Dánsko. Po dvadsiatich rokoch sa náhodne stretnú na letisku v Paríži, obidvaja letia do Prahy na krátku návštevu. Aké bude ich stretnutie? Čo ich čaká v niekdajšej domovine? Cesta vedie do minulosti, k starým priateľom, rodine, na miesta, ktoré mali kedysi radi, no už ich takmer nespoznávajú. Vedeli by sa tu ešte cítiť ako doma? A kde je ich skutočný domov? Román, ktorý vychádza v preklade Eleny Flaškovej, hovorí o tom, že najdôležitejšie rozhodnutia prijímame vo veku neskúsenosti a nevedomosti. Témou je nepochopenie, nespoľahlivosť pamäti, zradnosť spomienok, nemožnosť návratu tých, ktorí strávili polovicu dospelého života v inej krajine a kultúre. Kunderove pozorovania sú presné a neľútostné. Majstrovsky spriada nitky eseje a románu.

Jean-Marc zanechal štúdium medicíny a zmysel svojho života vidí vo vzťahu s Chantal, staršou a skúsenejšou ženou. Snaží sa zahnať jej obavy zo starnutia a aby jej dokázal, že je stále príťažlivá, posiela jej anonymné listy s vyznaniami. Chce jej dokázať, že je stále príťažlivá. Táto nevinná stratégia však bude mať neočakávané následky. Typicky „kunderovská“ zápletka je postavená na spochybnení lásky a dôvery, ktoré sú vo svete neistoty pre partnerov istotou. Čo sa však stane, ak sa rovnováha poruší? Prečo je naša jedinečnosť vo vzťahoch taká podstatná? Ako ju zachovať v dobe, kedy na nás zo všetkých strán útočia nerealistické predstavy o kráse, láske a erotike? Román Totožnosť ponúka zamyslenie o našom mieste na Zemi, poznaní samého seba, o smrteľnosti, vernosti, o láske. O starnutí každého z nás, ale aj o starnutí modernej európskej kultúry ako celku.

Proyectar una luz sobre los problemas más serios y a la vez no pronunciar una sola frase seria, estar fascinado por la realidad del mundo contemporáneo y a la vez evitar todo realismo, así es La fiesta de la insignificancia. Quien conozca los libros anteriores de Kundera sabe que no son en absoluto inesperadas en él las ganas de incorporar en una novela algo «no serio». En La inmortalidad, Goethe y Hemingway pasean juntos durante muchos capítulos, charlan y se lo pasan bien. Y en La lentitud, Vera, la esposa del autor, dice a su marido: «Tú me has dicho muchas veces que un día escribirías una novela en la que no habría ninguna palabra seria… Te lo advierto: ve con cuidado: tus enemigos acechan». Pero, en lugar de ir con cuidado, Kundera realiza por fin plenamente en esta novela su viejo sueño estético, que así puede verse como un sorprendente resumen de toda su obra. Menudo resumen. Menudo epílogo. Menuda risa inspirada en nuestra época, que es cómica porque ha perdido todo su sentido del humor. ¿Qué puede aún decirse? Nada.