Remo Cantoni Knihy

Kierkegaardova kniha o zúfalstve chce čitateľovi zasiahnuť do života. Chce sa ho dotknúť na citlivom mieste, vyrušiť a vyprovokovať ho. Kierkegaard predstavuje zúfalstvo ako chorobu ducha a tvrdí, že je oveľa rozšírenejšie, než si bežne myslíme. Zúfalstvo je stav vnútornej nerovnováhy a nezmyselnosti, je to stav, v ktorom človek nie je sám sebou. Vlastné zúfalstvo si často neuvedomujeme, utekáme pred ním a tvárime sa, že neexistuje. Lenže zúfalstvo je prítomné, niekedy v menšej, inokedy vo väčšej miere. Iba výnimočne sa stáva, že človek vôbec nie je zúfalý a dosiahol stav vnútornej rovnováhy a sebaprijatia. Kierkegaard predstavuje široké spektrum podôb zúfalstva: ukazuje, ako človek nechce byť sám sebou alebo ako chce byť sám sebou nezmyselným spôsobom. Ukazuje, ako nás ničí naša povrchnosť, rojčenie, strach, úzkoprsosť, uzavretosť či vzdor. Vykresľuje komické i démonické podoby zúfalstva. Zúfalstvo však môže človeku aj pomôcť. Vďaka nemu môže odhaliť to, kým je, spoznať svoju duchovnú vznešenosť. Priznať si vlastné zúfalstvo je prvým krokom k tomu, aby sme sa mu vzopreli a prekonali ho. Kierkegaardova kniha bola preložená do mnohých jazykov a zaznamenala svetový ohlas, veľký úspech mala napríklad v Nemecku, USA a Japonsku.

È questo il più conosciuto scritto di Kierkegaard, un autentico microcosmo che contiene in nuce tutto il senso dell’antropologia e della teologia del filosofo danese. Breve trattato sulle categorie tipicamente cristiane di peccato, disperazione, fede, risale agli ultimi anni di vita del filosofo, dunque alla fase più matura e meglio definita del suo pensiero, a quel momento culminante in cui lo stadio religioso ha superato quello etico e quello estetico. In queste pagine asciutte, concise, che poco concedono al lirismo, Kierkegaard intende soprattutto approfondire la sua analisi della psicologia del cristiano e non nasconde in alcun modo il suo proposito di compiere opera di edificazione. Al centro è la categoria della disperazione, che per Kierkegaard è malattia e salvezza insieme, «malattia mortale» e viaggio che approda a una guarigione e a un recupero dell’identità perduta dell’io; è riscoperta della persona umana nel suo valore inalienabile e universale. La grande lezione del filosofo è nel richiamo alla voce della coscienza e al senso di responsabilità, a quel sentimento metafisico fondamentale che mette l’uomo in crisi e lo solleva al di sopra della banalità quotidiana.