Giuseppe Tomasi di Lampedusa Poradie kníh (chronologicky)

Der postum entdeckte Nachlass des großen sizilianischen Romanciers wirft ein neues Licht auf den berühmten Schöpfer des Gattopardo. Beinah dreißig auf Hotelbriefpapier verfasste und bis dato unbekannte Briefe legen Zeugnis ab von der weltoffenen Persönlichkeit des gebildeten jungen Mannes, der zwischen 1925 und 1930 mit dem Zug die Metropolen Europas bereiste. Rom, Florenz, Zürich, Berlin und London sind nur einige der Stationen auf der Route des Fürsten, der uns – liebevoll, augenzwinkernd und bisweilen boshaft – von Kultur, Kunst, Klatsch und Kulinarik erzählt und uns so ungewöhnliche Reisebilder einer vergangenen Epoche schenkt. Ein kostbares Vermächtnis, das die faszinierenden Goldenen Zwanziger noch einmal auferstehen lässt!

Odohrávajúci sa v malej francúzskej provincii, román rozpráva príbeh o Sorelovi, peknom a bystrom mladíkovi, ktorý je hrdinom a zloduchom zároveň. Ako nekompromisný oportunista a k ostatným nekompromisný muž a zároveň obeť vlastnej romantickosti a síl vojska a cirkvi –„červeného” a „čierneho”, ktoré vládnu Francúzsku, podáva fascinujúci obraz o vtedajšej dobe i svojom vnútri.

Čtyři drobné prózy italského prozaika (1896–1957), autora jediného románu Gepard, známého i z filmového přepisu.

From the atmospheric recollections of the Palazzo Lampedusa in Palermo at the turn of the twentieth century in 'Childhood Memories' to the delightful fantasy 'The Professor and the Siren', from the gently humorous, bittersweet tones of 'Joy and the Law' to 'The Blind Kittens', this volume showcases Lampedusa's unparalleled narrative skills.

Prvý a posledný raz som videl Giuseppa Tomasiho, knieža z Lampedusy, v lete 1954 v San Pellegrino Terme pri príležitosti literárneho kolokvia [...] Prechádzal sa po bratancovom boku uličkami okolo Kursaalu a či sa zúčastňoval na zasadnutiach, vždy mĺkvy, vždy s trpko zvraštenými ústami. Keď ma predstavili, nepovedal jediné slovo, iba sa krátko uklonil. Uplynulo takmer päť rokov, a ja som o kniežati z Lampedusy nič nepočul. Až kým vlani na jar neprišla istá moja milá priateľka [...] na výbornú myšlienku zatelefonovať mi [...] Vraj má niečo pre mňa, jeden román. Pred časom jej ho poslal zo Sicílie ktorýsi známy [...] ,Od koho je?´ spýtal som sa. ,Ach, ani neviem. Ale myslím si, že to nebude ťažké zistiť.´ Onedlho som držal rukopis naklepaný na stroji v rukách. Nebol na ňom nijaký podpis. Ale jedným som si bol hneď istý, len čo som vychutnal ľúbeznosť prvých slov – ide o serióznu prácu, o dielo naozajstného spisovateľa! [...] Keď som si potom prečítal na dúšok celý román, len som si potvrdil prvý dojem. Ihneď som zavolal do Palerma. Takto som sa dozvedel, že jeho autorom je Giuseppe Tomasi, vojvoda z Palmy a knieža z Lampedusy: hej, bratanec básnika Lucia Piccola [...] Žiaľ, knieža pred rokom, na jar 1957, vážne ochorel a ešte v júli toho roku v Ríme, kam šiel urobiť posledný zúfalý pokus vyliečiť sa, zomrel.“