Řehoř z Nyssy Poradie kníh

Svätý Gregor z Nyssy (335 – 394) nadväzuje na starobylú židovsko-kresťanskú tradíciu výkladu ľúbostného vzťahu Veľpiesne ako rozprávania o vzťahu Boha a jeho milovaného ľudu. Gregorovou osobitosťou je veľmi široké chápanie Božieho ľudu – je ním celá ľudská prirodzenosť, teda nielen každá ľudská duša, nielen cirkev, ale aj ľudstvo ako celok. Veľpieseň potom rozpráva o mnohých podobách ľudskej drámy. Ľudská prirodzenosť, stvorená ako žiarivý Boží obraz, padla. Jej krása bola prikrytá temným odevom a ona zranená trpí odlúčením od Boha. Boh ju však tak miloval, že túto priepasť prekročil a stal sa človekom. Vďaka tomu môže človek v sebe znova obnoviť pôvodný Boží obraz, zbaviť sa temného plášťa a zažiariť v prvotnej nádhere. K tomu vedie dlhá a namáhavá cesta, ktorá sa volá cnostný život. Cnosťou sa duša približuje k Bohu, a čím je bližšie, tým je krajšia, tým lepšie odráža Boží obraz. To však platí aj o cirkvi a o celom ľudstve…

Svätý Gregor z Nyssy (335 – 394) nadväzuje na starobylú židovsko-kresťanskú tradíciu výkladu ľúbostného vzťahu Veľpiesne ako rozprávania o vzťahu Boha a jeho milovaného ľudu. Gregorovou osobitosťou je veľmi široké chápanie Božieho ľudu – je ním celé ľudstvo, celá ľudská prirodzenosť. V jeho Výklade Veľpiesne sa plynule prelína obraz záhrady Veľpiesne a jej dvoch zaľúbencov so záhradou, ktorou je celá zem, a v nej Boh, ktorý tak miloval ľudstvo, že sa stal človekom. Starovekí exegéti však vo Veľpiesni, ktorú vnímali ako prorocký spis, videli aj iné prorocky relevantné témy. Ženích Veľpiesne je Mesiáš, Kristus, ktorý mal podľa prorokov trpieť a umrieť. A tak autori citlivo vnímali možné intertextové prepojenia medzi Veľpiesňou a evanjeliovými textami o utrpení Pána – pomazanie vonnými olejmi, korunovanie, záhrada utrpenia a smrti, hľadanie Pána, vzkriesenie v záhrade... Aj táto interpretačná línia je bohato prítomná v Gregorovom diele. Veď napokon jeho Výklad Veľpiesne je sériou homílií, ktoré predniesol vo Veľkom pôste ako prípravu na slávenie mystérií Veľkej noci, Vzkriesenia, ktorým bolo dovŕšené Vtelenie.

V starovekom východnom Stredomorí existovala dlhá kultúrna tradícia, ktorá vnímala transcendentný význam erotiky. Do tohto prúdu náboženských výpovedí sa zaradila aj Veľpieseň, keď bola zahrnutá do biblického kánonu. Židovskí aj kresťanskí exegéti v tomto ľúbostnom lyrickom príbehu videli rozprávanie o vzťahu Boha a jeho ľudu. Svätý Gregor z Nyssy (335 – 394) vo svojom komentári nadväzoval na svojich predchodcov, no ich dedičstvo aj ďalej rozvíjal. Pozoruhodným prvkom jeho exegézy je široké chápanie Božieho ľudu – je ním celé ľudstvo, celá ľudská prirodzenosť. Prvým pádom bol Boží obraz v človeku porušený a ľudstvo následne trpí odlúčenosťou od Boha. No Boh sa usiluje o znovuobnovenie nášho dôverného vzťahu a jeho láska k ľudstvu kulminuje v okamihu Vtelenia, keď sa Boh stal človekom. V Gregorovom výklade sa plynule prelína obraz záhrady Veľpiesne a jej dvoch zaľúbencov so záhradou, ktorou je celá zem, a v nej Boh milujúci ľudstvo. Rajskú záhradu sme síce stratili, ale vďaka Božej láske ju môžeme znova obnoviť.

Ako už naznačuje samotný dvojitý názov, v tomto diele sa rozoberajú jednak udalosti biblických kníh Exodus, Numeri a Deuteronomium, jednak sa tu hovorí o duchovnom rozvoji človeka. Život Mojžiša je jednou zo skvostných ukážok starovekej exegézy Biblie, najmä toho prúdu, ktorý sa tradične nazýva „alegorický", čiže obrazný alebo symbolický. Dielo však nie je exegézou v prísnom zmysle, ale skôr spintuálnym traktátom. Na udalostiach Mojžišovho života autor predstavuje svoju originálnu odpoveď na klasickú otázku, v čom spočíva dokonalosť v cnosti. Je to neustály pohyb vpred. Cnosť totiž znamená účasť na Bohu, a keďže Božia prirodzenosť je nekonečná, k dokonalosti v cnosti sa možno len približovať, no nikdy ju nemožno obsiahnuť úplne. Viaceré motívy Gregorovho Života Mojžiša -neustály výstup duše k Bohu, nepoznateľný Boh prebývajúci v temnote a vzťah lásky (priateľstva) ako najvyššie štádium duchovného postupu - sa stali neoddeliteľnou súčasťou neskoršej európskej mystickej tradície.

Život sv. Makríny (327 – 380) podáva príbeh ženy, ktorá sa po smrti svojho snúbenca rozhodla celý svoj život prežiť v ústraní na vidieku. Starala sa o svojich mladších súrodencov a ovdovenú matku a napokon aj o všetkých núdznych z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Na prvý pohľad nesmierne prozaický život vykresľuje s hlbokým citom pre jeho duchovné pozadie Makrínin brat, svätý Gregor. Život svätej Melánie (383 – 439) zobrazuje bohatú Rimanku zo senátorskej rodiny. Spolu s manželom sa rozhodli žiť ako „brat a sestra“ a začali rozdávať svoje majetky. Niekoľko rokov prežili v Afrike a nakoniec sa usadili v Jeruzaleme. Tu na Olivovej hore Melánia založila dva kláštory. Život sv. Olympie (368 – asi 410) opisuje životné osudy vznešenej Konštantínopolčanky, diakonky a pomocníčky svätého patriarchu Jána Zlatoústeho. Ich vzájomný vzťah dokresľuje zbierka sedemnástich Listov Olympii, pochádzajúcich z obdobia Jánovho exilu, v ktorých sa venuje otázke, ktorá najviac trápila jeho aj Olympiu – ako znášať utrpenie.