Stanislava Repar Knihy

Kniha poézie slovenskej súčasnej poetky Stanislavy Repar, ktorá okrem iného, v civile v slovinskom vydavateľstve vedie projekt Gender.

Kniha je autorský a súčasne konsenzuálny (autorka – literárna veda – redakcia) výber zo šiestich básnických zbierok poetky Stanislavy CHROBÁKOVEJ REPAR (*1960), ktorá za štyri desaťročia svojich tvorivých aktivít (knižne debutovala v r. 1994) vniesla do slovenskej, ale i slovinskej poézie silnú osobnostno-existenciálnu pečať svojich básní. Kritika si všimla najmä autorkino posilňovanie rodovej perspektívy písania, ale tiež výrazný jazykovo-experimentálny „habitus“ jej textov, ktorý ťaží tak z auditívneho, ako aj vizuálneho plánu „prebývania v jazyku“ a postupne sa mení až na slobodnú básnickú performanciu. Poetka sa tak ocitá v samom srdci básnického paradoxu; bez tohto opusu by bola súčasná slovenská poézia zjavne ochudobnená o jednu neopakovateľnú dimenziu svojho sebauskutočnenia.Kniha je vybavená kvalifikovaným doslovom spod pera literárnej vedkyne Maríny ŠIMÁKOVEJ SPEVÁKOVEJ a obsahuje tiež autorkino Kalendárium s citátmi z recenzií jednotlivých Reparovej diel. Na obálke i vnútri sú použité výtvarné diela Miroslava CIPÁRA, knižný dizajn je dielom Evy KOVAČEVIČOVEJ FUDALA.Koncepcia edície POIESIS vychádza zo zámeru vydavateľa súhrnne predstaviť slovenskej literárnej a kultúrnej verejnosti tvorbu básnikov a poetiek, narodených zväčša okolo roku 1960 (+ / –), ktorí sa v slovenskej literatúre úspešne pohybujú už piate desaťročie, a okrem iného tak prispieť k vyššej miere ich čitateľskej, kultúrnej i odbornej identifikácie.„Lyrická subjektka Stanislavy Chrobákovej Repar sa vyznačuje silnou potrebou vydať zo seba autentický ženský hlas, dopĺňa ho však aj potreba stelesňovať čosi ako jeho univerzálnu kvalitu; tá prichádza zďaleka (ako ozvena pôvodnej orálnej kultúry) a odznieva doďaleka, rozkolísavajúc zavedené vzorce správania. Poetka si zároveň plne uvedomuje aj protirečivý dosah takéhoto prístupu, pretože sloboda prekračujúca zaužívané predstavy a obrazce si vždy vyberie svoju daň [...]“ (z doslovu M. Šimákovej Spevákovej).

Tichožitia sú piatou autorkinou zbierkou. Odhaľuje v nej najintímnejšie polohy zaujatosti človeka tým druhým (tou druhou) až po prahový bod zraniteľnosti – vzájomnej, ale aj vlastnej. Autorka stavia na neurčitej predtuche a zároveň unikajúcej stope „mystérií“ (partnerskej) lásky, pričom nie je vylúčené ani ich básnické preformátovanie do insitných SMS či sofistikovanejších puzzle. Napriek hravým aj sebaironickým polohám, myšlienkovým kaskádam aj sentimentálnemu podsvieteniu emócií, pôdorys lásky, obrys ľúbostného vzťahu vyznačuje ako božsky tragický... a zrkadlovo zacyklený. La poésie pure, la poésie brute.

Ďalšia básnická zbierka Stanislavy Repar je pokračovaním autorkinho básnického výskumu mnohotvárnej identity ženy – ten sa síce naplno prejavil až v zbierkach Nahá v tŕní (2006) a Tichožitia (2011), no jeho stopy sme mohli zaznamenať už v 90. rokoch – v básnickom debute Zo spoločnej zimy (1994) a zbierke Na hranici jazyka (1997, 2000). Trojité Echoechoecho v názve predznamenáva rozčlenenie zbierky do troch oddielov, ktoré sú poetologicky odlišné, zachovávajú však vzácnu vnútornú súdržnosť samotnej lyrickej protagonistky a autorského rukopisu. Autorkou ilustrácií je Dana Sochorová.

Kniha Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu s podtitulom Úvahy a štúdie (nielen) o jazykoch poézie sa skladá z dvoch častí, ktoré sú len sprostredkovane prepojené. Prvá časť obsahuje štúdie a eseje, ktoré boli postupne publikované v monografiách a odborných časopisoch na Slovensku. Tieto kapitoly sa zameriavajú na interpretáciu poézie autorov ako Ivan Krasko, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a ďalší, pričom sa pohybujú od analýzy jednotlivých básní po celkové dielo autorov. Druhá časť, nazvaná Semiotika mlčania, je výsledkom individuálneho vedecko-výskumného projektu a predstavuje interdisciplinárne mapovanie jazykových a rečových území, ktoré autorku priviedli k poézii a literatúre. Poézia, ako špecifický jazykový diskurz, sa zaoberá fenoménom nevysloveného alebo zamlčaného, pričom mlčanie je chápané ako deficit reči alebo ako prázdny horizont jazyka. Autorka skúma, ako tieto aspekty ovplyvňujú verbalizované rečové prejavy a poukazuje na význam „rečou mlčania“ v kontexte literárneho diskurzu.

Chrobákovej spomienky, reflexie, vyznania a postrehy sa viažu k prvej polovici 90. rokov. Cez prizmu osobného sa autorka vyslovuje aj k širším spoločenským a myšlienkovým pohybom na Slovensku a naopak, na pozadí sociálnych a politických dejov pred čitateľom odkrýva svoj vnútorný zápas o dôstojnejšie podoby ľudského života. Súkromné a verejné je tu spoluurčované autorkiným dynamickým vzťahom ku konvenciám a stereotypom, k ich popieraniu a prekonávaniu, ale aj etickým aspektom prekryvajúcim a prepájajúcim túto osobnú výpoveď v pravom slova zmysle.