Aňa Ostrihoňová Poradie kníh (chronologicky)

Po trilógii Život Vernona Subutexa sa Virginie Despentes vracia s románom, ktorý pripomína ultrasúčasnú verziu Nebezpečných známostí. Ide o príbeh plný hnevu aj útechy, vzdoru aj prijatia. V sérii mejlov medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa najprv stretnú v prudkej výmene názorov na sociálnych sieťach, sa postupne otvárajú témy starnutia, závislostí, sexuálneho násilia, kultúry rušenia aj osamelosti v digitálnom svete. Z ostrých slov sa pomaly rodí nečakané spojenectvo – rozhovor, ktorý je miestami brutálne úprimný, inokedy nežný a prekvapivo liečivý. Autorka s iróniou a nekompromisnosťou zachytáva dobu, v ktorej sa verejná debata mení na bojisko. „Despentes s veľkou spravodlivosťou rozdeľuje empatiu, ktorú dokáže vkladať do svojich postáv, a je nepochybné, že do Rebeccy a Oscara vložila aj veľa zo seba. Ich pohotovosť, zranenia, vzdor aj melanchólia dodávajú románu obdivuhodnú škálu tónov.“ Télérama „Ahoj, debil pripomína utópiu – predstavu sveta, v ktorom by sme sa mohli k sebe priblížiť bez toho, aby sme zametali pod koberec vlastnú hlúposť a niekdajšiu toxicitu, bez toho, aby sme ju ospravedlňovali či dokonca chápali, ale s vedomím, že ľudia sú zložití: nemožno ich zredukovať na ich zlyhania a nedostatky, ale možno oceniť ich svetlú stránku a zároveň nenávidieť tú temnú. (…) Je to román „post #MeToo“, generačná kniha, ktorá dokonale zachytáva svoju dobu – obsahom aj formou.“ Playlist Society

Radostné aj tragické, viditeľné i skryté, rozchody, zlomy, odlúčenia udávajú rytmus nášho života. Ako ich zladiť s predstavou stabilnej identity? Odhaľujú mnohotvárnosť nášho bytia alebo nás čistia, vyprázdňujú, rozrušujú? Pre francúzsku filozofku Claire Marin sú rozchody rovnako dôležité ako spojenia. Lásky, straty, choroby, vnútorné a vonkajšie kataklizmy nás vytrhávajú zo známych koľají, otvárajú trhliny a kladú otázku: Čo všetko musíme stratiť, aby sme mohli znovu žiť? Sú rozchody len katastrofou alebo aj šancou? Claire Main píše o tejto každodennej a zároveň výsostne filozofickej skúsenosti citlivo a presne. Píše o tom, ako sa rozpadať, a pritom zostať. Alebo začať odznova. „Téma sa nás bytostne dotýka a štýl Claire Marin nás hlboko zasahuje.“ Télérama „Niekedy nás udalosť veľkej psychickej sily úplne vykoľají, transformuje, odhalí. Po stretnutí s bytosťou, ktorá nás otrasie láskou či obdivom, po chorobe alebo šoku z nehody, po nezmieriteľnej strate milovaného človeka, sme natoľko vyvedení z rovnováhy, že už nie je možné ostať verný tomu, kým sme boli. Zmena sa stáva nevyhnutnou. Táto vnútorná odchýlka, intímna premena sa musí ukázať – z úcty k pravde, ale aj preto, že ju treba žiť, uskutočniť, ukázať svetu. Už nie je možné byť verný obrazu, ktorý o mne majú druhí. Ani pokračovať v dovtedajších hrách. Príliš som sa zmenil.“

Minulosť nikdy nezmizne úplne. Dedí sa, pretvára a ovplyvňuje aj tých, ktorí si ju nevybrali. Rodné Alžírsko bolo pre Naimu dlho len nezaujímavou kulisou. Zdá sa však, že vo francúzskej spoločnosti zmietanej otázkami identity všetko smeruje k jej pôvodu. Aké spojenie však môže mať s rodinnou históriou, ktorú jej nikto nikdy neodhalil? Jej starý otec Ali, ktorý žil v kabylských horách, zomrel skôr, ako sa ho mohla opýtať, prečo z neho história urobila harkiho. Jej stará mama by možno aj vedela odpovedať, ale nie v jazyku, ktorému by Naima rozumela. Ako priviesť krajinu späť z okraja mlčania? Alice Zeniter v oceňovanom románe majstrovsky spája veľkú históriu s intímnymi príbehmi jednotlivcov. Umenie strácaťje pútavá a dojemná sága o identite, vyhnanstve a o tom, ako sa minulosť vkráda do prítomnosti.

Cesta ku kráse a životu cez 52 majstrovských diel Päťdesiatdva týždňov – toľko času má Mona na to, aby objavila všetku krásu sveta. Toľko času si určil jej starý otec, vzdelaný a trochu výstredný muž, aby ju každú stredu po škole zasväcoval do tajomstiev umenia, skôr než Mona možno navždy stratí zrak. Spolu navštevujú Louvre, Musée d‘Orsay aj Beaubourg. Žasnú, dojímavo sa pýtajú a nechajú sa unášať podmanivým svetom obrazov a sôch. Vďaka pohľadom Botticelliho, Vermeera, Goyu, Courbeta, Camille Claudel, Fridy Kahlo či Basquiata Mona objavuje silu umenia a s ňou dar, pochybnosť, melanchóliu i vzdor, vzácny poklad, ktorý jej starý otec túži navždy zapísať do srdca. Všetkých 52 majstrovských diel nájdete na vnútornej strane rozkladacieho prebalu. Veľký iniciačný román o umení a živote, príbeh puta medzi dievčatkom a jeho starým otcom. Kniha Monine oči zožala mimoriadny úspech. Bola preložená do viac ako dvadsiatich jazykov ešte pred vydaním vo Francúzsku a stala samedzinárodným fenoménom.

Keď sa Olivia Laing presťahovala do New Yorku, ocitla sa v priestore osamelosti, fascinujúcom a zahanbujúcom zároveň. Rozhodla sa preskúmať „mesto osamelosti“ prostredníctvom výtvarného umenia a prechádza sa dielami a životmi Edwarda Hoppera, Andyho Warhola, Davida Wojnarowicza či Henryho Dargera. Kniha poskytuje živý obraz toho, čo znamená byť sám, skúma príčiny a prejavy osamelosti, ako aj spôsoby, ako jej čeliť a vymaniť sa z nej. Kritici ju označujú za odvážnu a podmanivú, pričom je považovaná za provokáciu a útechu pre osamelých. Laingov štýl je obdivuhodný, pričom jej pozorovania pôsobia banálne, až kým nezatnú do živého. Kniha je výnimočným spojením osobného príbehu s psychologickým a umeleckým skúmaním, pričom čitateľ si uvedomuje vlastnú osamelosť, ale zároveň sa cíti menej sám. Laing je uznávanou spisovateľkou a novinárkou, autorkou troch kníh literatúry faktu a jedného románu. Mesto osamelosti, nominované na cenu Gordona Burna, je považované za hybrid memoárov, dejín a kultúrnej kritiky, ktorý poskytuje nový pohľad na ťažkú tému osamelosti.

Kimiâ Sadrová ako desaťročná uteká z Iránu do Francúzska so svojou matkou a sestrami, aby sa pripojila k otcovi. Keď ju stretávame, vrhá sa do budúcnosti, no súčasne ju zasahujú spomienky a príbehy predkov, ktoré prichádzajú v nezastaviteľných vlnách. V čakárni parížskej kliniky na liečbu neplodnosti sa jej vracajú generácie vášnivých Sadrovcov, vrátane jej pradedka Montazemolmolka s jeho háremom a rodičov Dáriusa a Sáry, ktorí sa postavili proti každému režimu. Kimiâ je milovníčka punku a výnimočná rozprávačka, moderná žena, ktorá rozpráva o rodinných tradíciách a vlastnej dezorientácii. Hoci sa zdá, že sa príbeh sústreďuje na Kimiinho otca a jeho prodemokratický aktivizmus, v skutočnosti ide o Kimiin príbeh národnej, rodinnej a sexuálnej dezorientácie a opätovného nájdenia seba samej. Autorka zručne prepletá dejiny Iránu v dvadsiatom storočí s očarujúcou kronikou svojich predkov, dokonale spájajúc historické fakty so súčasnými témami. Négar Djavadi, narodená v Iráne v rodine intelektuálov, prišla do Francúzska ako jedenásťročná a neskôr sa venovala písaniu scenárov, pričom za tento román získala viacero ocenení.