Anna Katarína Emmerichová Poradie kníh

Videnia Anny Kataríny Emmerichovej (1774 1824), ktoré sa zachovali vďaka Clemensovi Brentanovi, nesú pečať jej rýdzej prostorekosti. Sama si túžobne priala, aby boli zapísané, zozbierané a sprostredkované ostatným ľuďom. Uvedomovala si, že obrazy a výjavy z dejín spásy, ktoré videla, vedú ku Kristovi, ktorý podľa slov apoštola Pavla je odrazom neviditeľného Boha.Tajomstvá Starého zákona patria vôbec k prvým videniam, ktoré mladá Anna Katarína dostala. Hovorí: Keď som mala asi päť alebo šesť rokov a premýšľala som nad prvým článkom katolíckeho vyznania viery: ,Verím v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme‘, dostalo sa mi rôznych videní o tom, ako boli stvorené nebo i zem. Uzrela som pád anjelov, stvorenie zeme i raja, stvorenie Adama a Evy i hriech prvých ľudí. Z evanjelia a zo Starého zákona som si nikdy nepotrebovala zapamätať konkrétne state, lebo po celý život som ich videla na vlastné oči.

Keď muž pobozká ženu, nebozkáva ústa, ale dušu milovanej – jej bytosť. To isté sa deje, keď si bozkom uctievame relikvie: duchovne si ctíme čnosti a svätosť kanonizovanej osoby, v ktorej sa zrkadlí Božia sláva. Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová skrze svätých nadprirodzeným spôsobom spoznáva prepojenie neviditeľného sveta so svetom viditeľným. Znova a znova sa presviedča, že ich môžeme vzývať o pomoc pri našich osobných bojoch, lebo Pán je Bohom živých a nie mŕtvych a že relikvie sú plné života. Vníma, že svätých nemožno obmedziť v konaní dobra, ktoré neúnavne konali počas svojho života; túžia ho robiť aj vo večnom živote. Osobitné svetlo, vôňu či meno svätca – na údiv mnohých – rozpoznáva napr. už pri náhodnom stretnutí s kňazom, ktorý má vo vrecku relikviu. Vstupuje s nimi do úctivého, ale zároveň priateľského vzťahu. Skrze ňu sú nám odkryté nádherné detaily zo života týchto víťazov. Nazerá aj na skutočnosť, ako prítomnosť svätých relikvií ochraňuje a posväcuje mnohé územia a mestá, v ktorých sa nachádzajú. Nechajme sa teda osloviť a inšpirovať Emmerichovej jedinečným darom, ktorý nech zvrúcni našu lásku k Bohu i samotným svätcom.

tejto knihe sa priamo pred našimi očami odohrávajú príbehy, ktoré Boh vyjavil Anne Kataríne Emmerichovej. Hĺbka poznania, do ktorej bola táto mystička pozvaná, sa teraz sprístupňuje aj nám. Boli jej odhalené tajomstvá čias, minulých aj budúcich: „Príšerné je nasledujúce zjavenie, ktoré predpovedá zverstvá Stalina a Hitlera, a to 120 rokov pred tým, ako k nim došlo: ,Počula som, že Lucifer, keď sa nemýlim, bude prepustený na slobodu 50 alebo 60 rokov pred rokom 2000.‘“

Vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej. Život Panny Márie je jednou z kníh, ktoré sa zrodili z rozhovorov medzi nemeckou stigmatizovanou rehoľníčkou Annou Katarínou Emmerichovou (1774-1824) a romantickým básnikom Klemensom Brentanom (1778-1842). Emmerichová bola už od detstva obdarená podrobnými videniami života Pána Ježiša, Panny Márie a svätých. V posledných rokoch svojho života prerozprávala svoje videnia Brentanovi. On ich presne zapísal a po jej smrti vydal. V Živote Panny Márie je najprv opísaný príbeh predkov Panny Márie. Mnohí z nich patrili k esénom, k náboženskej skupine, ktorá obzvlásť intenzívne očakávala príchod Mesiáša. Potom opisuje zázračné narodenie Panny Márie a jej výchovu v chráme. Do detailov rozoberá život Jozefa a jeho rodiny, sobáš s Máriou, narodenie Ježiša a prvé roky jeho života, útek do Egypta a návrat do Nazareta. Záverečná časť knihy je venovaná posledným rokom Máriinho života v Efeze, kam ju po ukrižovaní priviedol Ján, jej smrti, nanebovzatiu a začiatkom pôsobenia apoštolov.

Svätá Panna opatrne zložila tŕňovú korunu z hlavy svojho Syna a umyla mu krvavú tvár. Súcitne čistila jeho rany, pričom si uvedomovala hrozné utrpenie, ktorým prešiel. Postupne umyla všetky rany a videla, ako sú jeho kosti vykĺbené a neohybné. Na pleci mal hroznú ranu od kríža, jeho horná časť tela bola pokrytá modrinami a ranami po korbáčoch. Na hrudníku mal ranu od Kassiovej kopije, ktorá prebodla srdce. Mária Magdaléna mu pomáhala, sústredila sa na Pánove nohy, ktoré umývala svojimi slzami a utierala ich vlasmi, nechcela sa dotknúť Ježišovej tváre. Zbožné ženy kľačali vedľa a podávali jej nádobku s masťou, ktorou natierala Synove rany. Keď svätá Panna ponatierala všetky rany, zavinula Ježišovu hlavu do plátna, ale tvár ešte nezakryla. Zatlačila mu pootvorené oči, zavrela ústa, pobozkala ho a objala, pričom si privinula tvár k jeho. Ján jej potom pripomenul, aby sa rozlúčila s telom svojho Syna, lebo sa blíži sobota a Ježiša treba pochovať. Poslúchla ho, naposledy objala sväté telo a s novou bolesťou v srdci im ho odovzdala.