Imre Kertész Knihy

mre Kertész na vlastnej koži zažil čas, ktorý sa v dejinách označuje ako 20. storočie. Pre toto hrozné storočie straty hodnôt, keď sa všetko, čo bolo kedysi hodnotou, stalo ideológiou, je príznačné, že sa politika a kultúra dostali nielen do protikladu, ale aj do vzájomného nepriateľstva. Politika, ktorá sa odtrhla od kultúry a prostredníctvom moci nadobudla neobmedzenú (a všetkého schopnú) totalitnú podobu, je skazonosná. Nijaký stranícky ani štátny totalitarizmus sa nezaobíde bez diskriminácie, a totalitnou formou diskriminácie sú masové vraždy. Kertész ako umelec pracujúci s jazykom citlivo vníma (ne)možnosť vyjadriť slovami a jazykom mnohé z toho, čo bolo údelom miliónov ľudí. Zisťuje, že jednou z najzávažnejších, a možno dostatočne ani nedocenených udalostí 20. storočia je, že sa nakazil ideológiami, takže sa stal nesmierne nebezpečným. A predsa z Kertészových úvah, zo slov, podľa neho takých bezmocných, vyžaruje múdry vnútorný jas, za ktorý bolo treba zaplatiť neslýchanú cenu: teraz však disponuje nedefinovateľnou silou a vyrovnanosťou, potrebnou na ceste človeka dejinami.

Bezosudovosť je Kertészova prvá kniha. Rodila sa ťažko a k čitateľovi sa dostala po mnohých peripetiách. Zdanlivo neosobný apatický úškrn, akým sa hlavný hrdina vyrovnáva s realitou v lágri, ba spočiatku priam nadšenie dospievajúceho chlapca, ktorý pokladal aj transport do neznáma za dobrodružstvo, vyvolával u potenciálnych vydavateľov rozpaky až pobúrenie. Autor nezobrazil problematiku holokaustu tradične - z morálneho či citového hľadiska, ale predstavil ju svojským jazykom rozprávača s autobiografickými črtami. (Zo záložky knihy)

Román nositeľa Nobelovej ceny za literatúru za rok 2002 je historickou analýzou vyhroteného, o smrteľnú presnosť sa usilujúceho vedomia. Spoveď hlavného hrdinu má formu kaddiša, židovskej modlitby za mŕtvych, v tomto prípade za dieťa, ktoré nie je ochotný splodiť do sveta, aký pripustil Auschwitz.

Rozsahom neveľká próza maďarského nositeľa Nobelovej ceny má všetky znaky výbornej literatúry. Prefíkaná fabula, takmer surrealistické prvky a typicky kertészovský „drive“, vďaka ktorému človek nemôže pustiť knihu z rúk. A predsa to nie je dobrodružný román. Autor aj tu spracúva svoju fundamentálnu tému – holokaust a jeho dlhé tiene, ktoré dopadajú nielen na tých, čo prežili, ale aj na tých ostatných. Imre Kertész je už prítomný v slovenskej knižnej kultúre a domáce publikum právom očakáva, že jeho ďalšia kniha poskytne skvelé umelecké a „ľudské“ hodnoty. V prípade prózy Likvidácia nebude sklamané.

Navýsost osobní dílo laureáta Nobelovy ceny za literaturu odkazuje už svým názvem ke slavnému Rimbaudovu aforismu „Já je někdo jiný“. A právě v návaznosti na něj se Kertészův text opět potýká s autorovou dávnou Nemesis – paradoxní a de facto nerozklíčovatelnou problematikou identity. Rámec fragmentarizovaných zápisů deníkového ražení tvoří překlad Wittgensteina coby pracovní proces, ale také duševní stav. Děj se odehrává v mnoha centrech evropského kulturního dědictví: ve Vídni, Berlíně, Mnichově, Budapešti či Tel Avivu, jejichž ulicemi, přednáškovými sály i nádražními halami se zvolna prochází hluboce melancholický vypravěč, zajatý už navěky ve stavu znovunalezené „svobody“, jež mu ovšem nepřináší ani kýženou úlevu, ani pocit skutečné „proměny“.

Neste livro em registo de diário, escrito entre os anos 1991 e 1995, o autor faz um dramático questionamento acerca da identidade negada pelos regimes totalitários, sem nunca se deixar cair na armadilha do simples rememorar do passado. Mais do que relembrar os horrores do Holocausto, ele pretende acima de tudo criar uma linguagem que exprima realmente o Holocausto como cultura, como desenvolvimento previsível da cultura europeia a partir do Iluminismo.

Věčné téma manipulace, zneužívání moci, totalitarismu, to je základním námětem kratičké povídky postavené na autentické epizodě ze života autora (I. Kertész) při jeho cestě vlakem z Budapešti do Vídně. Na půdorysu „běžného“, zdánlivě nicotného konfliktu se státní mocí v osobě celníka je rozvinuta deprimující a pesimistická úvaha o tom, jak hluboce jsou v nás zakořeněny agrese i strachy, které jsme mylně přisuzovali jen podmínkám nedemokratických poměrů. Téma pak po svém způsobu přebírá Péter Esterházy a zneklidňující povídka Imre Kertésze v povídce druhého autora začne žít svým vlastním životem. Není zcela zřejmé, zda jde o hru, o literaturu v životě nebo o život v literatuře.

Imre Kertész gehört seit seinem «Roman eines Schicksallosen» zu den großen europäischen Schriftstellern. Ein Mann muß mit dem Fiasko fertig werden, dass sein «Roman eines Schicksallosen» abgelehnt wurde. So erfindet er sich einen Helden, dem er die Bürde seiner eigenen Erfahrungen auflädt.«Ein beklemmendes Werk» (Frankfurter Rundschau)

Imre Kertész explores the interplay between personal experience and historical narrative, particularly reflecting on his childhood in Buchenwald and Auschwitz, and life under communist Hungary. He draws parallels between National Socialism and communist oppression while discussing the initial reception of his novel Fateless, which challenged simplistic historical narratives. The dialogue with Thomas Cooper emphasizes the complexities of interpreting history and the importance of literature in preserving the memory of Holocaust victims. Kertész's insights underline the enduring impact of the Holocaust on cultural memory.