Kniha predstavuje putovanie zrodom a metamorfózami slobody ako pojmu a slobody ako činu. Čitateľom ponúka možnosť podniknúť cestu poznávania i úvah, byť pozorovateľom i účastníkom pokusu o rozpletenie klbka, v ktorom sa miešajú pojmy i dejiny a v ktorom slovo „sloboda“ striedavo nadobúda svoj obsah nielen v dielach filozofov, teológov či právnikov, ale zároveň aj v politických deklaráciách a prejavoch, na bojových poliach, v súdnych sieňach či v drámach ľudských osudov.
V jednom zo svojich textov Savigny formuluje programovú tézu právnej vedy: „Každý vek ľudí je nutné si predstaviť ako pokračovanie a rozvoj všetkých minulých čias… Žiadny vek nevytvára svoj svet svojvoľne, ale robí to v nerozlučnom spoločenstve s celou minulosťou. Potom musí každý vek niečo uznávať ako dané.“ Úsilie o priblíženie sa k pochopeniu väzby historického a teoretického je nielen presvedčivým, zdôvodneným vedecko-metodologickým prístupom, ale (či najmä?) záľubou pripomínajúcou riešenie hádaniek či skladanie puzzle. Zo suchopárnej vedeckej či odbornej spisby tak možno „vplávať do vôd“ odhaľovania príbehov, kontextov, dôvodov či intencií posunov v ľudskom poznaní. Príbehy právnych pojmov sú príbehmi nášho jazyka, našej reči, a tým sú aj príbehmi nášho myslenia, nášho uvažovania, nášho poznávania. Kniha ponúka pohľad na dva kľúčové analytické princípy práva, na kontexty, intencie a účely ich vzniku a premien v toku európskych dejín. S pokorou a obdivom môžeme sledovať schopnosť našich predkov formovaním pojmového aparátu práva reagovať na výzvy svojej doby. Ponúka zároveň pohľad i na úskalia a protirečenia súčasného vnímania princípov bezrozpornosti a úplnosti práva.
Kniha Ústavné právo Slovenskej republiky nie je obmedzená výlučne na ústavné právo Slovenskej republiky – má oveľa širší záber. Výklad zvolený v tejto príručke vychádza z pojmu a klasifikácie ústav a pokračuje stručným a orientačným prehľadom základných línií ústavného vývoja na území Slovenskej republiky za ostatných stopäťdesiat rokov. Rozsiahla časť je venovaná základným právam a slobodám v následnosti, ktorá sa riadi systematikou Ústavy Slovenskej republiky z roku 1992. Otázky týkajúce sa jednotlivých druhov moci v kontexte modelu deľby moci sú predmetom pozornosti záverečných kapitol: po tradičných mociach je do tejto časti zaradená aj kontrolná moc spolu s prokuratúrou a verejným ochrancom práv. Sprievodným znakom publikácie sú tiež odkazy na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR.
Pojmové sústavy v právnom a štátovednom myslení žijú v hermeneutickom pohybe s dejinnými kontextami. Zároveň sa však tieto pojmové sústavy usilujú o analytickosť, prinášajúcu presnosť a bezrozpornosť myslenia, súčasne aj ilúziu dosiahnutej dokonalosti a večnosti. Nový dejinný kontext ale túto ,,dokonalosť" a ,,večnosť" dosiaľ v histórii vždy premenil na prach. Európskym právnikom je veľmi dobre známa hyperbola Julia Hermenna von Kirchmanna: ,,Stačia tri zákonodarcove slová, uvádzajúce novelu zákona, a celé právnické knižnice sa menia na makulatúru."Nie, z tohto rozporu nepramení nijaká skepsa. Len pokora a viera v zmysel a poslanie sizyfovského snaženia právnej vedy - ten balvan sa po dosiahnutí vrcholu vždy zrúti do priepasti a my ho opätovne vždy a vždy sunieme nahor. I pojmy sa rodia s rozsudkom smrti...Je však fascinujúce pokúsiť sa sledovať ich zrod a vývoj, problížiť sa k intenciám ich formovania i ich premien, k ich zmyslom a významom v premenách času.