Yves Gohin Knihy

Solange es durch Gesetze und Sitten eine soziale Verdammnis gibt, die inmitten der Zivilisation künstlich Höllen schafft und das göttliche Schicksal mit menschlicher Fatalität kompliziert; solange die drei Probleme des Jahrhunderts – die Degradierung des Menschen durch das Proletariat, der Verfall der Frau durch Hunger und die Atrophie des Kindes durch Nacht – nicht gelöst sind; solange in bestimmten Regionen soziale Asphyxie möglich ist; in anderen Worten, und aus einer noch umfassenderen Perspektive, solange es auf der Erde Unwissenheit und Elend gibt, werden Bücher wie dieses nicht nutzlos sein.

Tento román zachycuje život francúzskeho ľudu v prvej tretine 19. storočia. Ústrednou postavou je Jean Valjean, bývalý galejník, ktorý sa dostal do väzenia za krádež chleba. Po úteku okradol starého kňaza, ktorý mu ponúkol nocľah. Keď ho však chytili četníci, kňaz im povedal, že mu stříbrné príbor dal ako dar, a pridal mu ešte strieborné svietniky, čím ho zachránil pred návratom do väzenia. Tento čin ovplyvnil Jeana, ktorý sa stal dobrodincem a ochrancom najbiednejších. Jeho protivníkom je policajný prefekt Javert, ktorý ho neustále prenasleduje, presvedčený, že galejník zostane galejníkom, a považuje dopadenie Valjeana za svoje životné poslanie. Ženskými hrdinkami románu sú Fantine, mladá žena, ktorú bída dohnala k prostitúcii, a jej dcéra Cosette, ktorú si Jean Valjean osvojil a vychováva. Román vyznieva ako obžaloba vtedajšej spoločnosti a mravov.

Rok 1793. Najbúrlivejší rok Veľkej francúzskej revolúcie. Rok úžasného desu a hrôzy, ale aj rok velikánskeho obrodzovania ľudstva; obrodzovania, ktoré je, ostatne pre históriu a ľudstvo dôležitejšie a významnejšie než ten des a hrôza. Pretože ten des a tá hrôza triafali do toho, čo pre históriu – a predovšetkým pre ľudstvo – prestávalo mať svoj bytostný význam: rojalizmus, monarchizmus, feudalizmus. Na pozadí tragicky chmúrnych i oslnivo žiarivých udalostí sa odohrávajú o nič menej tragické i žiarivé príbehy ľudí, ktorí sa v nich zmietali, ktorí v nich trpeli, ktorí v nich jasali, ktorí v nich padali – ale aj víťazili: myšlienkou pokroku, ľudstva a ľudskosti.

V príbehu venovanom ostrovu Guernsey, kde Hugo strávil 15 rokov svojho exilu, vykresľuje súboj človeka s morom a hroznými stvoreniami, číhajúcimi pod jeho hladinou. Toto dielo vyvolalo v Paríži nezvyčajnú módu tzv. kalamáre. Parížanov začali tieto tvory fascinovať a objavovali sa všade a to odjedál a výstav až po klobúky a večierky. V tom čase ich mnohí stále považovali za mýtické tvory.