Juraj Šebo Knihy

Obdobie rokov 1940 až 1950 hlboko zasiahlo do novodobých dejín nášho života. Poznačilo nielen politickú tvár Európy a sveta, ale zasiahlo aj do osudov miliónov ľudí. Po rozpade demokratickej štruktúry slobodných národov a štátov, Hitler mocensky ovládol takmer celú kontinentálnu Európu. Slovensko na tom bolo ešte relatívne dobre. Vyfasovalo „nezávislosť“ pod krídlami Nemecka. Ani po druhej svetovej vojne nebolo u nás veľa dôvodov na radosť. Z jednej totality sme unikli, a vzápätí sme zapadli do druhej. Víťazstvo demokracie, ktoré sa v roku 1945 zdalo na dosah ruky, sa stalo čoskoro po víťaznom februári len krátkozrakou ilúziou.

Čitateľsky atraktívna kniha s témou zachytávania, rozvíjania a vybrusovania myšlienok je určená pre tých, ktorí z plných pľúc vdychujú neradostnú atmosféru dneška, plnú negatívnych správ a joboviek. Je určená aj milovníkom obrazov. Stačí otvoriť knihu a budú v obraze. Autor, klon mr. Beana a Dostojevského Idiota, ponúka vyhranený, individuálny pohľad na zásadné otázky bežného života.

Narodil som sa v kapitalizme, väčšinu života som prežil v socializme a záver prežívam opäť v kapitalizme. Kruh môjho života sa z pohľadu režimov uzavrel. Napísal som niekoľko kníh rozdelených podľa dekád môjho života. Vzhľadom na svoj vek už nepredpokladám, že by som mohol pokračovať v ďalších desaťročiach. Nedávno som čítal správu v novinách, že slovenská rocková kapela Tublatanka chce vydať "bestofku" zo svojho doterajšieho pôsobenia na hudobnej scéne. Uznávam, samozrejme, že po toľkých albumoch je to celkom pochopiteľný krok. Ak má na to interpret dostatok hitov, alebo dostatok silných momentov vo svojej kariére, prečo nie? Inšpirovaný Tublatankou som sa rozhodol vytvoriť svoje vlastné literárne Best of. Problém bol, ako pri všetkých mojich knihách, nájsť výstižný názov. The best of som hneď zavrhol. Nie som lajfstajlový typ a anglicizmy bytostne neznášam. Druhý názov, ktorý mi napadol, Tie moje desaťročia, zaváňal nezdravou nostalgiou. Raz nadránom to prišlo: nazvem to Najlepšie z môjho života. A je to.

Po zlatých 60., normálnych 70. prichádzajú reálne 80. roky. Málokto ešte do polovice 80. rokov veril v zmenu. Niečo však viselo vo vzduchu. Starú garnitúru v Kremli vystriedal Gorbačov, na západe Reagan s Thatcherovou pritvrdili, pápež Ján Pavol II. prinášal nádej nielen veriacim. Šebo nám však podáva aj množstvo detailov z každodenného života. Jeho kniha vystihuje farby, vône, chute a pocity tej doby.

Autorovo rozprávanie o kaviarňach, krčmách a viechach, tak ako ich zažil v mladosti – v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Stanislav Štepka o knihe: „Budovateľské 50. roky poslúžia ako spoľahlivý a v mnohom aj smutno-smiešny dokladový materiál o tamtej dobe, a o tom, ako bolo a ako sme žili. Bolo smutno, bolo biedne, bolo veselo. A bolo aj fajn

Tridsiate roky. Z pohľadu udalostí dosť dramatická doba, poznačená svetovou krízou, predvojnovým stavom, ale i novými technologickými vymoženosťami ako rozhlas a film. Medzi médiami dominovali noviny a časopisy. Rád listujem v starých, zožltnutých novinách a časopisoch. Človek v nich nájde niečo, čo sa v učebniciach nikdy nedozvie. Na prvých stránkach sú väčšinou reakcie na hlavné udalosti v krajine a v meste, ale ďalej sa nájdu i stopy naozajstného života – škriepky, reakcie, inzeráty, kritika, skrátka veci, ktoré ľudí bežne v tej dobe trápili. Niekedy vznikne spolu s dobovými fotografiami celkom zaujímavý materiál.

Arnošt Rosin, rodák zo Sniny, bol jedným z miliónov osvienčimských väzňov a jedným z tých, ktorým sa podaril útek z tábora smrti. Ušiel spolu s Poliakom Czieslawom Mordowiczom podobným spôsobom ako krátko pred nimi Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Bol spoluautorom správy, ktorá ukázala svetu čo sa v skutočnosti v koncentračných táboroch deje.

Kniha je prepracovaná verzia (remake) knihy Budovateľské 50. roky, ktorá vyšla v roku 2010 a autor za ňu dostal cenu kritiky Zlaté pero. Juraj Šebo napísal knihu o svojej rannej mladosti, ktorú prežil ako žiak základnej školy, ako pionier. Autor spoľahlivo a hodnoverne zaregistroval a zapísal mladícke skúsenosti, ale aj pochabosti, zážitky a príhody neľahkej doby, ako živé a dôveryhodné, hoci v čomsi aj náhodné svedectvo, teda akýsi intímny pohľad mladého človeka na veľké dejiny, plný chceného aj nechceného dobového humoru, ale už aj vznikajúcej okolitej socialistickej biedy. Bola to doba, keď sa stavali mosty na východ, keď sa kalila oceľ, hľadali sa rýmy na slovo Stalin, ale aj doba, keď Werich nakrúcal klasické rozprávky, počúvali sa zakázané vysielačky a počúval sa rokenrol. Kniha poslúži ako smutno-smiešny dokladový materiál o tamtej dobe, a o tom, ako bolo a ako sme žili.

Spomienky na štadión, ktorý bol mekkou nielen bratislavského, ale i československého a neskôr slovenského futbalu. Hrali tu najlepšie svetové mužstvá a známe futbalové hviezdy. Na Tehelné pole som začal chodiť s mamou. Otec príliš nefandil futbalu. Otec nikdy neprotestoval, akoby chcel dať najavo, že matkine nedeľné výlety chápe ako súčasť harmonického manželstva. Neskôr ako desaťročný som chodieval na Tehelné pole spolu s kamarátmi. V tej dobe televízia nebola, takže poriadny futbal sa dal pozerať len na Tehelnom poli. Pamätám si na ovešané električky i na jednotlivých hráčov. Boli to zlaté časy! Milan Lasica. Kapitoly: Tu sa kopala história, Osobnosti, ktoré stáli pri zrode štadióna, Tehelné pole a diváci, Zápasový kaleidoskop Tehelného poľa, Paberky z Tehelného poľa, Povedali o štadióne, Ostávajú v spomienkach, Koniec jednej legendy. Prvé vydanie.