Juraj Šebo Poradie kníh

O leteckých esách z druhej svetovej vojny sa napísalo množstvo kníh, prevažne od nemeckých autorov. Títo hrdinovia sa vrhali do akcií proti nepriateľským cieľom, zatiaľ čo civilné obyvateľstvo, ktoré trpelo bombardovaním, zostávalo v pozadí. Protitankoví strelci, zameraní na vojenské ciele, sa stali novými hrdinami v kontexte tankových jednotiek, ktoré dominovali vojne. Medzi nimi bol aj Gustav Wendrinský, Bratislavčan, ktorý slúžil v rokoch 1940 až 1944 u Waffen-SS v 8. SS Kavallerie Division Florian Geyer. Počas ústupových bojov v Rusku zničil 45 nepriateľských tankov jediným kanónom, čo je najvyšší počet tankov zničených jedným protitankovým delom v tejto vojne. Niektorí čitatelia môžu knihu chápať ako oslavu Waffen-SS, avšak autor sa snaží ukázať, že aj títo vojaci, hoci spáchali zločiny, boli výnimoční bojovníci. Mnohí z nich, vrátane Wendrinského, plnili svoje úlohy bez účasti na vojnových zločinoch. Jeho meno tak zostáva synonymom pre protitankové eso, pričom odráža komplexnosť vojenských realít tej doby.

A tam kde svoju nebeskú púť zakončil Helios, pokračuje Phobos... Práve neveriaci Tomáš údajný neverec sa najhlasnejšie dovoláva hmatateľného dôkazu, na ktorom by spočinul jeho intelekt. Pevného prístavu jeho viery, kde by mohla jeho potreba uctievať bezpečne zakotviť. Vôbec nie je nedôverčivý či vedecký, toť kvalita pravého neverca pohana. Neveriaci Tomáš je niekto, kto veriť chce a veriť potrebuje, len koná opatrnejšie, pretože ho už niekto niekedy poriadne dobehol a on sa nepekne popálil tak ako skúsenosťou poučená líška, ktorá dôkladnejšie skúma okolie návnady prv, než sa na ňu vrhne. Nad každým, akokoľvek bedlivým neveriacim Tomášom nakoniec sklapne (na neho) nastražená pasca. Inštinkt a intuícia Sú chladné pochmúrne dni, kedy ťažké hmly neistoty a nedôverčivosti sadnú na všetko vôkol, na všetky naše nádeje a ambície. Sú to dni otupenia našich inštinktov, zastrenia našej intuície dočasnej absencie vôle. Potom sú dni, keď nám všetko ide od ruky ako po masle, keď cítime nadmieru síl a sebadôvery, kedy ani na chvíľu nezapochybujeme, že by veci mohli ísť inak, než chceme. Predtucha zdaru našich slnečných dní, dní vysokého tlaku je predzvesťou prílivu našich nahromadených síl, vlnobitia našej vôle.

Autorovo rozprávanie o kaviarňach, krčmách a viechach, tak ako ich zažil v mladosti – v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Príbeh Arnošta Rosina je nepochybne zaujímavý a plný napätia. Ešte pred vojnou žil tak, ako snáď každý mladý židovský chlapec. Aj on si chcel splniť svoje sny a túžby. Spájali sa s Palestínou, budúcim domovom všetkých židov. Cez deň pracoval a po večeroch študoval, chystal sa do zeme zasľúbenej. Možno by sa mu to aj podarilo, nebyť prekliatej protižidovskej politiky, ktorú presadzovala vtedajšia slovenská vláda. Príkaz znel: Slovensko musí byť očistené od Židov! Mladého Rosina stihlo to, čo desaťtisíce ďalších: zberný tábor v Žiline a transport do Poľska. To, na rozdiel od Slovenska, bolo okupované nemeckými vojskami. Jeho konečnou stanicou bol Auschwitz. Zaregistrovali ho. Na ruku mu vytetovali číslo 29859, ktoré používal namiesto svojho mena. Do smrti si ho zapamätal. Nasledovala dennodenná tortúra, ktorá rýchlo strácala podobu života a menila sa na utrpenie. Keď ako stovky ďalších dostal aj on týfus a zmietal sa vo vysokých horúčkach, po prvýkrát sa pri ňom zastavili snáď všetci svätí. Náhoda chcela, že mu svitla nádej. A nielen raz. Z choroby sa vystrábil, zo zapisovateľa v kameňolome sa stal kápo, ktorý mal slušný prehľad o dianí v lágri. Áno, konfrontovali ho kvôli úteku Wetzlera a Vrbu. Podozrievali ho, že im pomáhal.

Čitateľsky atraktívna kniha s témou zachytávania, rozvíjania a vybrusovania myšlienok je určená pre tých, ktorí z plných pľúc vdychujú neradostnú atmosféru dneška, plnú negatívnych správ a joboviek. Je určená aj milovníkom obrazov. Stačí otvoriť knihu a budú v obraze. Autor, klon mr. Beana a Dostojevského Idiota, ponúka vyhranený, individuálny pohľad na zásadné otázky bežného života.

Arnošt Rosin, rodák zo Sniny, bol jedným z miliónov osvienčimských väzňov a jedným z tých, ktorým sa podaril útek z tábora smrti. Ušiel spolu s Poliakom Czieslawom Mordowiczom podobným spôsobom ako krátko pred nimi Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Bol spoluautorom správy, ktorá ukázala svetu čo sa v skutočnosti v koncentračných táboroch deje.

Kniha je prepracovaná verzia (remake) knihy Budovateľské 50. roky, ktorá vyšla v roku 2010 a autor za ňu dostal cenu kritiky Zlaté pero. Juraj Šebo napísal knihu o svojej rannej mladosti, ktorú prežil ako žiak základnej školy, ako pionier. Autor spoľahlivo a hodnoverne zaregistroval a zapísal mladícke skúsenosti, ale aj pochabosti, zážitky a príhody neľahkej doby, ako živé a dôveryhodné, hoci v čomsi aj náhodné svedectvo, teda akýsi intímny pohľad mladého človeka na veľké dejiny, plný chceného aj nechceného dobového humoru, ale už aj vznikajúcej okolitej socialistickej biedy. Bola to doba, keď sa stavali mosty na východ, keď sa kalila oceľ, hľadali sa rýmy na slovo Stalin, ale aj doba, keď Werich nakrúcal klasické rozprávky, počúvali sa zakázané vysielačky a počúval sa rokenrol. Kniha poslúži ako smutno-smiešny dokladový materiál o tamtej dobe, a o tom, ako bolo a ako sme žili.

Tridsiate roky. Z pohľadu udalostí dosť dramatická doba, poznačená svetovou krízou, predvojnovým stavom, ale i novými technologickými vymoženosťami ako rozhlas a film. Medzi médiami dominovali noviny a časopisy. Rád listujem v starých, zožltnutých novinách a časopisoch. Človek v nich nájde niečo, čo sa v učebniciach nikdy nedozvie. Na prvých stránkach sú väčšinou reakcie na hlavné udalosti v krajine a v meste, ale ďalej sa nájdu i stopy naozajstného života – škriepky, reakcie, inzeráty, kritika, skrátka veci, ktoré ľudí bežne v tej dobe trápili. Niekedy vznikne spolu s dobovými fotografiami celkom zaujímavý materiál.

Tentoraz sa autor spomienkových kníh zameral na Bratislavské korzo, čo bol voľakedy pojem. Nebola to len náhodná spleť niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo – to bol fenomén. Korzo bolo spontánnym, živým spoločenským organizmom a preto bolo obľúbené. Čím bolo výnimočné? Korzo bolo vrcholom mnohouholníka, kde sa stretávali všetci. Večer čo večer sa priestory medzi Michalskou bránou a Hviezdoslavovým námestím a ďalej až k Dunaju zapĺňali stovkami mladých ľudí. Prechádzali sa tu - korzovali z jedného konca na druhý. Stretávali tu svojich známych, spoznávali sa, vytvárali sa dvojice, či hlúčky debatovali o všetkom možnom. Na blízku boli zaujímavé miesta spojené so zábavou, ale i kultúrou (krčmy, Divadlo na Korze, výstavy). Kniha Bratislavské korzo prináša atmosféru pohody, akéhosi pozitívneho vyžarovania, priestor na otvorenú výmenu názorov, čo bolo v tých čosi viac ako dnes nákupy v supermarketoch. Pôvab korza bol najmä v tom, že ste tam mohlo stretnúť priateľov rovnakej krvnej skupiny, že ste tam s nimi mohli diskutovať. Bolo vlastne prvou globalizovanou inštitúciou na našom území. Chodiť na korzo bol životný štýl, posun k väčšej slobode. U nás so zvláštnym nádychom spojeným so zákazmi, príkazmi a nariadeniami.